EMA
Ubehli ďalšie dva dni. Môj ošetrujúci lekár má čoskoro prísť ku mne na vizitu. Chce so mnou hovoriť o mojom zdravotnom stave i o výsledkoch testov, ktoré mi včera robili. Otvárajú sa dvere a prichádza lekár.
„Dobré ráno."
Pozdravil hlbokým mužným hlasom a roztiahol žalúzie, aby svetlo mohlo prenikať do izby.
„Dobré ráno, pán doktor."
Doktor Smiley si prisadol ku mne na posteľ, zapísal niečo do karty, ktorú so sebou priniesol a začal ku mne hovoriť.
„Tak ako sa cítite ?"
„Budem drzá ak odpoviem, že bolo aj omnoho lepšie ?"
Doktor podvihol jedno obočie a pousmial sa. Pokrútil hlavou a dodal.
„Odpovedať otázkou nie je žiadna výhra. Tu ide o Vaše zdravie."
„Cítim sa dosť mizerne."
Vyhrknem a otočím hlavu do druhej strany. Taká otázka, ako mi môže byť po strate dieťaťa, budem vyskakovať ako opica po stromoch.
„V poriadku, budem hovoriť o inom. Vaše testy dopadli takto: šanca, že sa Vám podarí znova otehotnieť je taká veľká, ako že nie. Je to 50 na 50. "
No a je to tu, zahráme si lotériu, možno o desať rokov sa nám podarí mať aj dieťa.
„Potešili ste ma."
Ironicky poznamenám na čo doktor zvrášti čelo a úplnie zvážne.
„Pani Jacksonová, uvedomte si jednú podstatnú vec. Prekonávate posttraumatický šok z p..., zo straty dieťaťa."
„No len to povedzte, potrat ! Potrat ! POTRAT !"
Rázne zvýrazním. Do prdele správajú sa ku mne ako k psychopatovi. Dobre viem, čo som prekonala a bude ma to bolieť aj o rok, aj o 5 rokov. Šlo o moje a Michaelovo dieťa !
„Upokojte sa. Takto nič nevyriešite."
„A Vy sa ku mne nesprávajte ako ku chorej osobe. Nech poviete aké koľvek slovo, ktoré súvisí s mojim dieťaťom bude to bolieť."
„V poriadku. Poďme ďalej, ste na tom stále lepšie. Lieky, ktoré vám podávame zaberajú presne tak, ako majú. Vidíme, že aj Vy sa snažíte."
Jasné, vidíme, že aj Vy sa snažíte. Viete prd. Nik netuší čo teraz prežívam ! Nemám potuchy čo to so mnou ešte urobí.
„Pché, samozrejme. Ako vzorná žiačka."
Už ma nebaví táto konverzácia s doktorom Smileyom. Nedá sa to počúvať. Myslia si, že to prejde ako nejaká chrípka, za týždeň.
„Vám to zrejme takto vyhovuje."
Dobre počujem ? Doktorovi sa zachcelo vtipkovať, alebo rýpať. Gratulujem, len si rýpni !
„Že čo ? Vyprosím si Váš sarkazmus ! Viete o tom veľký prd !"
„Možno. Ale videl som horšie prípady."
„A čo je mne po Vašich prípadoch ?!"
„Tu nejde o prípady, ale o princípy. Ak človek chce niečo prekonať zanechá za sebou všetkú špinu a ziaľ. Áno, chvíľu to s ním bude ťažké aj napriek snahe, ale zmizne to. Nesúdim ľudí, ale je evidentné, že Vy to nechcete za sebou zanechať."
Neverím tomu čo tento chmuľo vypúšťa z úst. Dopriala by som mu takýto zážitok. Nech si to s chuťou prekonáva.
„Viete aký je Váš problém doktor Smiley ? Že ste necitlivý a hrubý. Myslíte, že Váš optimizmus sa prenesie na všetkých okolo Vás, ale mýlite sa. Život je tvrdší a ťažší !"
Doktor sa nahlas zasmial a vyzeralo to akoby si užíval túto situáciu aj náš nezmyselný rozhovor.
„Ďakujem za analýzu mojej osoby, zrejme ma dosť dobre poznáte. Teraz Vám ja niečo poviem, milá pani Jacksonová. Ste silná osoba a máte i silného ducha, keby ostatné ženy mali to čo Vy. Dostali by sa z takýchto situácii i depresii. Mrháte svojou silou a pohodlne sa odvolávate na nezmyselnosti. Vstúpte si do svedomia, ste mladá žena, nezahoďte svoje možnosti a život s mužom, ktorý šalel z toho čo videl, a ktorý je zaláskovaný ako teenager."
Nič nehovorím, len sedím a počúvam, alebo sa snažím počúvať. Už sama neviem, v jednom kuse mi znejú tie slová. Dookola, ako hracia skrinka.
„Ako vidím rozhovor skončil. Ja odchádzam, uvidíme sa pred obedom. Pekný deň."
Ani neodzdravím len naduto čumákujem do zeme. V hlave mi duní a v izbe znie doktorov hlas. Je to tak ako hovoril, odvolávam sa na nezmyselnosti ? Vyhovuje mi byť v takomto stave ?
Ale blbosť ! Kto by sa chcel utápať v žiali a zármutku. To nedáva logiku. Ako to ten človek myslel ?
Mimochodom ma trápi iná vec, kto za mnou dnes príde. Michael má neodkladnú schôdzku, neviem ako rodičia, či Amy. Ach, potrebujem tu teraz niekoho mať. Zamyslene hľadím do okna, ani čas nevnímam. Akoby to bola len chvíľočka. Niekto zaklope a v zápätí vojde. Otočím hlavu a udivene civím na muža vo dverách.
„Kto ste ?"
Muž neopovedá, iba sa sprosto usmieva. Prestáva sa mi to páčiť.
„Tak kto ste ? Ako ste sa sem dostali ?"
„Hľadal som ťa !"
S úsmevom mi oznámi a z tašky vyťahuje foťák. Urobí niekoľko snímkov a zdúchne. Darmo som kričala, chlap bol preč. Šlak by to trafil, presne pre týchto bastardov som prišla o dieťa !
„Čo sa stalo ? Prečo kričíte ?"
Dobehla vyhúkaná sestrička a do mňa akoby všetci diabli vošli, vybehnem na ňu ako na psa.
„Ste slepá, alebo blbá ? Do mojej izby vojde akýsi cudzí chlap, vyfotí si ma a nikto o tom nemá tušenie ?! Čo je toto za dieru ?!"
Sestrička otvorila ústa ako vráta do chlieva. Bola spomalená ako film.
„Nekričte na mňa vážená ! Odvolajte to !"
Toto bola posledná kvapka. Pohár trpezlivosti pretiekol.
„Nestojte tu ako prikovaná, robte niečo ! Zastavte toho muža !"
Do mojej izby pribehne doktor Smiley. Zrejme započuj hluk a krik. Hádam aspoň on nebude taký tupý, ako hentá.
„Vysvetlí mi niekto, o čo zase ide ?"
„Pán doktor, táto žena ma bezočivo uráža, vykrikuje a je hysterická."
Musím zakročiť skôr, ako zo mňa tamtá urobí čistého blázna na Zemi.
„Nie je to tak !"
Snažím sa obhájiť, doktor chce počuť moju verziu.
„Tak ako to teda je ?!"
„Stala sa tu nejaká chyba. Do mojej izby vošiel akýsi chlap."
Doktor Smiley bol zmätený a pobúrený z neprofesionality svojich ľudí.
„Aký chlap ?"
„Nepoznala som ho, ale zdá sa, že šlo o novinára."
„Ako si môžete byť taká istá ?"
„Ľahko. Mal so sebou foťák, ktorý aj použil a okamžite odišiel."
Doktor sa poriadne rozčúlil. Tá sestrička vyzerala pred ním ako riadna hlupaňa. Nikto si nevšímne cudziu osobu na oddelení. Ani ako vchádza do mojej izby.
„Nebojte sa, dáme to do poriadku. Zavolám na políciu a ak si pamätáte výzor toho chlapa, dáte im popis a nájdu ho."
„Budem Vám povďačná."
„A ak ide o Vás sestra, bude to mať dohru na dnešnej večernej porade."
Obaja opustili moju izbu a ja som si rozmyslela svoju túžbu vidieť dnes ešte niekoho v tejto miestnosti.
Práve odbilo 11 hodín dopoludnia. Celý ten čas počúvam neznesiteľný zvuk hodinových ručičiek. K tomuto buchotu sa pridá aj buchot na dvere. Zvážniem. Pochytí ma mánia, že zase zažijem tú nepríjemnú chvíľu s novinárom. Schmatnem do ruky vankúš a trpezlivo čakám. Vyčkávam na toho sviniara z druhej strany. Len čo moje oči spozorujú pohyb dvier, bez rozmyslu šmarím vankúš tým smerom a otváram ústa na krik, ale čo nevidím. Za dverami nebol žiadny sviniar, ale vydesená Amy. Ale čo tu ona robí ? Nebodaj aj ona vie, prečo som tu ?
„Si v poriadku, Ema ?"
Neisto ku mne prikráča s vankúšom v rukách.
„Amy. Áno, teda nie..., vlastne áno. Ani sama neviem ako na tom som."
Nervózne zdedukujem a pomrvím sa na nemocničnej posteli. Amy naznačím nech si prisadne ku mne, na posteľ. Starostlivo mi našuchorila hodený vankúš a dala pod nespokojnú a utrapenú hlavu.
„Ako sa cítiš, moja ?"
Jej hlas mi značí, že vie čo je vo veci. Nemôžem sa jej pozrieť do očí, hanbím sa.
„Už to vieš ?"
Amy súhlasne prikývla. Ale trápi ma iná vec, či vie o mojom potrate, alebo pokuse o samovraždu.
„Michael mi v skratke načrtol túto chúlostivú záležitosť. Je mi to tak ľúto, viem ako ste sa tešili..."
Hah, áno. Tešili, tešili, tešili ! Všetko v minulom čase, vzal by to fras do pekla !
„Áno..., je to ako..., ach."
Nie som schopná dokončiť myšlienku, pretože ma opäť premôže trápenie z celej tejto krehkej veci. Amy ma pochopila, pri nej to mám jednoduchšie v tomto smere, postačí náznak a rozumieme si, ako sestry.
„Ema, zvládnete to, jasné ! Ste mladí."
Kamarátsky ma objíme a podporuje. Bodaj by tá bolesť chcela odísť, nech môžem zase žiť a dobehnúť zameškané.
„Amy, kiežby som bola taká silná."
„Toto nie je Ema akú poznám. Tá, o ktorej ti hovorím je silná a priebojná žena, so všetkým sa vysporiada, zaprie sa, dosiahne svoj cieľ. Nie - pre ňu nie je žiadnou prekážkou ani výhovorkou."
Celý tento opis sedí. Ibaže to bola Ema pred tehotenstvom a krátko počas neho. Všetko sa zmenilo dňa 2.8.1988. Tento deň prevrátil naše životy naruby.
„Mimochodom, čo má tamto znamenať ?"
Amy ukázala na moje obviazané zápästie. Nemám odvahu jej to vysvetliť.
„Jáá..."
Ustarostene pokrútila hlavou a vyčítavo na mňa hľadela, ako moja mama.
„Nič nehovor, ako si mohla ?"
Na toto nemôžem odpovedať, nejde to, hrdlo mám stiahnuté. Už nemôžem pozerať tým smerom, kde je ona. Znova sa poddávam slzám a výčitkám.
„Ema, priateľka moja, vari si neuvedomuješ, že keby si sa zabila, umreli by s tebou mnohí ďalší ľudia ? Aj ja napríklad, a čo taký Michael ? Ten by sa nadobro zbláznil. Len si to predstav."
Všetky tieto napomenutia, kritiky a neviem čo si zaslúžim. Ale nikto ma nemôže súdiť, pretože nechodili v mojich topánkach, neokúsili trpkú skúsenosť.
„Zlyhala som, dobre ?! Bol to skrat, bez rozmyslu. Nik z vás to nepochopí, nikdy."
Nahnevane a plačlivo poznamenám a touto poznámkou skončil môj monológ aj celý rozhovor, ktorý by viedol len k ďalším tvrdým ranám, ktoré momentálne nie som schopná zvládať.
„Je dobré, že si uvedomuješ svoje činy, ale to je iba začiatok. Čaká ťa drina, ale ty to zvládneš, ja ti verím, Michael ti verí, obidve rodiny v teba veria. Dievča, prečo ty neveríš ?! Na čo vlastne čakáš, na smrť ?!"
Tuho na ňu hľadim, počúvam a počúvam. Vymýšľam stratégie, pracuje každá bunka v mojom tele. Táto návšteva dokázala zasiať semienko a otvorila moje zasnené a zahmlené oči.
MICHAEL
Výborne. Veci ohľadom Moonwalkera sú v plnom prúde, v tomto smere je všetko fajn. Problém je inde. Moja neúplná sústredenosť bŕzdi prácu na tomto filme. Myšlienkami som s Emou. Nemôžem sa plne sústrediť na to čo mám robiť. Navzdory mojej snahe byť 100 percentný, nešlo to. Často ma museli napomínať, alebo zobúdzať zo zamyslenia. Jerry Kramer, režisér, bol nútený niekoľko krát zastaviť natáčanie a buď záber opakovať, alebo dať menšiu pauzu. Dokonca mi radil, aby som šiel domov a oddýchol si. Rázne som odmietol jeho radu, musíme pokračovať a dokončiť toto dielo.
„Takže, na dnes končíme, vážení. Ďakujem za príjemnú spoluprácu. Uvidíme sa zase o 2 dni."
Svoj preslov zakončí povzdbudivým potleskom a úsmevom z dobrej práce ostatných zúčastnených.
„Michael, môžeš na okamžik ?"
Oslovil ma a ja poslušne odcupitám k Jerrymu a jeho režisérskej stoličke.
„Ak mi chceš opäť radiť oddych, márna snaha."
Upozorním ho dopredu, ale presne viem o čom bude hovoriť.
„Mike, ja ťa chápem. Si v zložitej situácii, tvoja manželka..."
„Nie, prosím, toto nevyťahuj."
Preruším ho skôr ako to dopovie. Zbytočne mi to rozjatrí aj tak živé rany. A aj napriek všetkému nesmiem zanedbávať svoju prácu, nepočká to. Snažím sa ako kôň všetko skĺbiť a vyhovieť každému.
„Ale Michael, dobre vieš, že je to tak. Nie si sústredený a len si týmto pridávaš, pretože nemôžeš byť s manželkou, ale natáčaš."
Všetci ma odsúvajú od načatej roboty, ibaže to nejde, nemôžem opustiť rozrobenú vec. Predpokladám, že nám to potrvá približne mesiac, nanajvýš dva. Je to takmer hotové. No a ak sa jedná o Emu, tú rozhodne nezanedbávam, som pri nej vždy ak skončím s prácou, alebo nemám nič naplánované. Síce je toho času málo, áno ja viem, ibaže zrušiť sa to len tak lúsknutím prstov nedá. Teda, dalo by sa..., lenže som profesionál.
„Moju manželku rozhodne neodstrkujem."
„To som nepovedal. Ja vravím, že nemusíme točiť práve v tomto čase. Tak či onak, je to skoro úplné. Už len pár záberov a budeme hotoví. S tebou potrebujeme maximálne 2-3 scény. Mal by si byť pri žene. Ber to ako dobrú radu od ženáča. Nikto ti nechce zle, my ťa chápeme."
Chlácholivo mi prizvukoval. V podstate mal Jerry pravdu. Naša práca je skoro hotová, ibaže mne to nedá, len tak odísť od niečoho. Mám to v sebe, dokončiť a ísť ďalej.
„Poznáš ma. Budem spokojnejší keď to dokončíme."
„Premysli si to, Mike."
Dokončil a vstal zo svojej stoličky. Rozlúčili sme sa. Teraz môžem ísť za Emou. Horím nedočkavosťou vedieť ako sa má, ako sa jej darí, čo hovorí na celý priebeh doktor Smiley. Včera som sa rozhodol, že nebudem šoférovať a poverím môjho šoféra Paula, aby ma znova rozvážal. Po všetkých udalostiach akosi nie som schopný.
„Aké bolo natáčanie, pane ?"
Osloví ma Paul, len čo sa usadím na mäkkom koženom sedadle.
„Nie najlepšie, Paul."
Naše pohľady sa stretli v spätnom zrkadle. Paul je chytrý mladý muž, rýchlo pochopil, kde je pes zakopaný.
„Všetko bude v poriadku, som o tom presvedčený, pane."
„Ďakujem ti, Paul. Si empatický človek a mám ťa rád."
„Nápodobne, pane."
Vymeníme si priateľské úsmevy a môžeme vyraziť do nemocnice.
„Paul, do nemocnice pôjdeme zadným vchodom. Pre každý prípad."
„Isteže."
Súhlasne pritakal a naštartoval limuzínu. Čo nevidieť dorazíme na miesto. Zaborím sa do sedadla a ustarostene povzdychnem. Dlaňami pretriem tvár a rozmýšľam, lebo čím ďalej sa od štúdia nachádzam, tým viac dávam Jerrymu za pravdu. Mal by som byť teraz pri Eme.
„Pane, ste v poriadku ?"
„Ale áno. Iba premýšľam."
„Môžem nejako pomôcť ?"
A v tom momente ma napadlo, že sa ho niečo opýtam, Možno on mi pomôže.
„To by si mohol, chcem povedať, ak by si vedel."
„Nech sa páči."
Postrčil ma svojou ochotou a ja začínam s otázkou.
„Paul, ako by si sa rozhodol, keby niekto z tvojich blízkych potreboval odbornú pomoc lekárov a bol v nemocnici, a ty by si mal okrem toho mnoho iných neodkladných povinností ?"
Zamyslel sa. No za krátky čas mi odpovedal.
„Už to mám. Ak by to bol môj prípad, riadil by som sa srdcom a svedomím. To v prvom rade, po druhé, trávil by som všetok svoj čas s tou osobou v nemocnici. Po tretie, svoju pozornosť by som venoval len fakticky dôležitým veciam, zvyšok preruším."
Rozhodnutie padlo v tejto sekunde. Moonwalker sa odkladá, to môže počkať. Teraz musím byť na inom mieste. Pochopia to.
„Ďakujem Paul, pomohol si mi."
Cez okienko ho potľapkám po pleci.
„Pane, pozdravujte Vašu pani, prosím."
Odsúhlasím Paulovu prosbu a celý rozbehnutý s novým videním utekám za svojou manželkou. Už budem len pri nej, kým sa všetko nedá do poriadku. Než pôjdem k Eme, zastavím sa v kancelárii doktora Smileyho.
„Smiem ?"
Opýtam sa po zdvorilostnom zaklopaní a náhlom vstúpení. Doktor pozdvihol zrak a upriamil ho na mňa.
„Len poďte. Dobre, že idete."
Cítim nepríjemnosť. Niečo sa stalo. Na druhej strane, možno ide o nejaké vynikajúce správy.
„Deje sa niečo, doktor ?"
Opýtam sa vlažným hlasom so štipkou nedočkavosti a zvedavosti.
„Súvisí to s Vašou manželkou."
„Myslel som si, ako je na tom ?"
Doktor si zložil okuliare z očí, odpil z pohára, ktorého obsah mi nie je známy a začal.
„Ako každé ráno, tak i toto som mal vizitu u Vašej manželky. Počas tejto vizity došlo k istým zisteniam ohľadom stavu, v ktorom sa nachádza. Vo väčšine je to presne to, čo som očakával. My sa musíme zamerať na toto: je viac ako jasné, že pani Jacksonová v sebe potláča možnosť ísť ďalej. Dusí tú stránku, ktorá chce zabudnúť a žiť normálnym životom. Ona je v presvedčení, že nikto ju nechápe, nič nemá zmysel, všetci jej ubližujú. Pochopiteľne, že takto reaguje, ale ako hovorím, s istotou v sebe udusí možnosť urobiť ďalšie kroky. A nechcel by som byť zlým veštcom, ak to nezmení a bude pokračovať v tomto štýle, skončí na klinike pre duševne chorých."
„To nikdy nedovolím !"
Bez uváženia vykríknem, ani neviem ako a vyšlo to zo mňa. Nedovolím, aby mi Emu zavreli k duševne chorým, ona tam nepatrí !
„Pán Jackson, upokojte sa."
„Prepáčte, ale nie. K tomu nedôjde. Moja manželka sa z toho dostane, a Vy jej pomôžete."
„To si buďte istý, že jej pomôžem, upozorňujem Vás na možné riziká."
„Ďakujem za upozornenie na riziká, ale to nikdy nepripustím. Ona nie je blázon !"
Doktor Smiley sa snaží upokojiť celú situáciu a poprosí ma, aby som si sadol. Veru aj tak urobím, a požiadam o pohár vody.
„Pán Jackson, na tejto klinike robím primára 7 rokov. Behom vykonávania tejto funkcie som videl neuveriteľné veci, ľudí, ktorí urobili veci, o ktorých pred tým ani nesnívali. Ublížili sebe aj rodine. Ja chcem pomôcť Vašej manželke, nechcem, aby skončila ako tí chudáci. Im sa už pomôcť nedalo, boli v takom štádiu, že to nechceli a ani nedovolili. Hádam nemusím hovoriť ako skončili."
Zťažka prehltnem vodu v ústach a pokrútim hlavou.
„To nebude nutné, pretože Ema to prekoná. Ja jej verím a pomôžem jej !"
Doktor urobil zvláštnu grimasu a prikyvoval hlavou.
„Áno. A práve sme sa dostali na koreň celej tejto veci, pán Jackson."
„Nerozumiem Vám."
„Objasním Vám o čo ide. Problém je, že všetci okolo Vašej manželky veria v jej uzdravenie, len ona sama tomu neverí, možno nechce veriť, alebo sa bojí uveriť. Tak či tak, neverí si. A treba to zmeniť, čo najrýchlejšie."
Teraz mi to zapadá do skládačky. Doktor Smiley ma postavil čelom pred problém, ktorý som celý ten čas márne hľadal. Prečo mi to uniklo ? Ako je to do frasa možné ? Už viem, chyba je vo mne, netrávim dostatok času s Emou. Stále musím niečo iné riešiť. Do čerta !
„Ďakujem Vám. Teraz už viem čo treba robiť."
„Je tu ešte jedna vec."
Počkať, teraz som vedľa. Aká vec, hádam nič zlé.
„A aká ?"
„Stala sa jedna nepríjemnosť. K Vašej manželke sa prepašoval nejaký muž a zopár krát ju vyfotil."
To je nehoraznosť. Cúdnosť paparazzov je mínusová, ako len mohli. Toto len tak nenechám. Ale ako sa mohol dostať k Eme a nikto o ničom nevedel !
„Prosím ?!"
Teraz mám dôvod byť naštvaný. Ešte ani v nemocnici nemá moja žena pokoj !
„Upokojte sa, dal som to do poriadku."
„Teraz nemôžem byť pokojný, niekto si prišiel a vyfotil moju manželku ! Ako to ?!"
„Skutočne sa ospravedlňujem, ale nič s tým nemôžem urobiť. Dobehol som neskoro."
„A kto je za to zodpovedný ?"
Doktor sa začal potiť a občasne koktať, ale v tomto neupustím. Toto je absolútna neprofesionalita a nezodpovednosť. Pokojne to mohol byť nejaký maniak a mohol jej ublížiť !
„O to som sa už postaral."
„Očakával som od zamestnancov viac zospovednosti a profesionality."
„Úprimne sa ešte raz ospravedlňujem. Je to rovnako nepríjemné pre mňa ako i pre Vás."
Páni, takto zlostný som už dlho-predlho nebol. Málo čo ma vie takto vyhecovať, ale toto je príliš. V stávke je zdravie a bezpečie Emy. To ma pre mňa najvyššiu cenu ! Odteraz to preberam do vlastných rúk.
„S dovolením, ale idem za svojou manželkou."
„To nebude možné. Vypočúva ju polícia."
„Doktor Smiley, poviem Vám čo je nemožné, aby som nepodporil manželku. Idem za ňou."
Otočím sa na päte a už ma niet v doktorovej kancelárii. Hádam som spôsobilý uvážiť čo môžem a čo nie, kam pôjdem a prečo tam pôjdem. Teraz jej budem oporou a hotovo. Zastavím predo dvermi. Počujem hlasy mužov zákona, tlačia na Emu, aby si spomenula čo najviac na toho muža. Nečakám a vtrhnem dnu, teraz tam nebude sama.
„Prepáčte, a Vy ste kto ?"
Opýta sa ma jeden z dvojice seržantov. Nedá mi nepousmiať sa nad touto otázkou.
„Okrem toho, že som Michael Jackson, som taktiež manžel tejto dámy. Bolo mi povedané o tom prečo ste tu. Nedalo mi nepodporiť moju manželku."
Seržanti si vymieňali pohľady a voľačo si hovorili pre seba, ale ak sa dohadovali ako ma odtiaľto dostanú, padne to na neúrodnú pôdu. Nemám v úmysle nechať Emu samú.
„Hah, vďaka za Vaše predstavenie, pán Jackson, ale teraz musíme vypočuť pani Jacksonovú. Osamote."
Do tohto rozhovoru sa zamontovala aj Ema. Bola dosť ostrá a nekompromisná.
„Pri všetkej úcte seržant, ak Michael odíde, nič nepoviem. Chcem ho tu a Vy s tým neurobíte ani toľko."
Lúskla prstami pred očami seržantov a nahodila sarkastický úsmev, chytila ma za ruku a sledovala ich reakcie.
„V poriadku."
Nervózne odsúhlasil seržant naľavo a pokračovalo sa vo vypočúvaní.
„Takže si to zhrnieme. Ležali Ste na posteli, otvorili sa dvere a dnu vošiel neznámy muž vysoký asi 180 cm s tmavou šiltovkou a dioptrickými okuliarmi. Niečo Vám povedal, potom z tašky vytiahol fotoaparát, urobil zopár záberov a utiekol. Správne ?"
„Presne tak."
„Spomeniete si ešte na niečo ? Na hocičo, aj malý detail, všetko nám môže pomôcť."
Ema sa zamyslela a pár sekúnd bola ticho. Za krátko podala pár malých detailov o dotyčnom mužovi seržantom a výsluch bol v konečnej fáze.
„Skvelé. Dobre, že ste nám povedali aj tieto skutočnosti, môže sa to hodiť. Ak už nič nemáte, my ideme."
Hneď čo seržanti opustili izbu rozbehol som sa za nimi. Chcem si ujasniť pár vecí.
„Prepáčte..."
Zakričím za seržantmi a pribehnem k nim.
„Želáte si ?"
„Áno. Rád by som bol podrobne informovaný o priebehu vyšetrovania prípadu mojej manželky. Chcem vedieť o všetkom, páni."
„Samozrejme."
Na malý papierik napíšem telefónne číslo do Neverlandu a podám ho jednému zo seržantov. Ako nastupovali do výťahu, započul som kam majú namierené. Idú do Chrisovej izby, zrejme budú vyšetrovať to napadnutie. Mal by som tam byť, sľúbil som to predsa Amy. Vrátim sa k Eme a prehodím s ňou pár viet než odídem za Chrisom.
„Čo si od nich chcel, Michael ?"
„Nič zvláštne, dohodli sme sa, že ma budú podrobne o všetkom informovať."
Ema si smutne povzdychla a zavolala k sebe.
„Počúvaj, bol som za doktorom Smileym."
Pregúlila očami.
„Posťažoval sa ti ?"
„Toto musí prestať, Ema."
Nervózne kývala s nohami, akoby chcela rozkopať celú posteľ.
„A čo konkrétne má prestať ?"
Samá irónia a sarkazmus, týmto si nepomôže. Musí zmeniť prístup, postarám sa o to.
„Tvoje správanie ! Čo tým chceš dokázať ?"
„Panebože, Michael ! Nedávaj mi lekcie o správaní."
Odmlčím sa a váham či jej poviem, čo chcem povedať, no zrejme budem musieť.
„Dobre teda, ak nechceš rozumieť, poviem to inak. Buď si vstúpiš do seba a začneš na sebe pracovať, alebo za tebou nebudem chodiť. Rozhodni sa."
Bolí ma aké prostriedky musím použiť, ale je to pre jej dobro. Urobím všetko, aby som jej pomohol a dostal ju z toho. Hlavne musí začať.
„Aha, takže to je tvoja pomoc a podpora ?"
„Teraz odídem, ale vrátim sa. Potom si o tom pohovoríme. Verím, že sa rozhodneš správne."
„Michael. Michael ! Michael !!"
Volala na mňa, ale odišiel som. Nemôžem. Jednoducho ma ubíja ako si sama ubližuje. Ani netuší čo to so mnou robí, keby čo i len tušila..., nerobila by to. Privolám si výťah a zveziem sa o poschodie nižšie. Zamyslený kráčam po nemocničnej chodbe a ani si neuvedomím, že som preskočil Chrisovu izbu. Zistím to až na konci dlhej chodby. Rýchlo napravím svoj omyl a zaklopem na dvere. Nestihnem chytiť kľučku a dvere mi otvorí znepokojená Amy.
„Michael."
Privíta ma a pozve dnu. Opačnú reakciu majú seržanti, ktorí vypočúvali Emu. Oči takmer vypľuli na zem.
„Ako to prebieha, Amy ?"
Zisťujem za ten čas, čo som tu nebol. Ibaže okolnosti mi sťažujú "milí" páni seržanti.
„Pán Jackson, opäť sa stretávame, ibaže tentoraz nevypočúvame Vašu manželku, alebo aj pán Atkins je Vaša manželka ?"
Je očividné, že títo dvaja ma nemajú v láske, neviem síce čím to je, čo som im urobil, no nemáme čas to zisťovať. Teraz sa zaoberáme mojim dobrým priateľom Chrisom.
„Seržant Harper,", prečítam z jeho menovky zavesenej na ľavej strane a pokračujem ďalej. „neviem čím som si zaslúžil Vaše antipatie, ale prisľúbil som pomoc Chrisovej manželke a to hodlám dodržať. Ako iste vidíte môj priateľ sem bol prevezený v kritickom stave, práve sa prebral z kómy. Nechajme city bokom a snažme sa vyriešiť dôležité veci, áno ?"
Zdá sa, že seržant Harper nemá žiadne námietky ani výhrady voči mojej prítomnosti. Pokračujeme teda ďalej.
„Fajn, môžete tu ostať, ale do výsluchu nebudete nijako zasahovať."
„Nebojte sa, budem ticho ako myška."
Odpovedám s menším úsmevom a počúvam so zatajeným dychom o čo teda ide.
„Pokračujme tam, kde ste prestali, pán Atkins."
„Ako som už povedal, stalo sa to v podzemnej garáži. Šiel som k svojmu autu, otvoril dvere a v tom sa na mňa vrhli traja zamaskovaní muži. Jednému som ihneď vrazil, ale tí dvaja mi to vrátili a bili do slabín. Potom ma chytili tak, aby som im nemohol uniknúť. Tretí sa postavil oproti mne a vravel niečo v štýle, toto je spätná väzba. Ďalej si pamätám už len samé rany, kopance, vyhrážky, a podobné veci tohto typu."
Je to jasné, šlo o pomstu. Ale kto by mal záujem takto zaútočiť na Chrisa ?
„Takže spätná väzba, čo si pod tým predstavujete ?"
Chris sa zasmial a hľadel na mňa. Potom sa zahľadel na seržanta Harpera a odpovedal mu.
„To môže znamenať mnoho vecí."
A znova sa zasmial. Seržantom do smiechu veru nebolo.
„Pán Atkins, teraz sa možno smejete, ale v rukách držím žalobu za napadnutie a ohrozenie na živote."
„Vážne ? A od koho ?"
„Istý Lawrence Marshal poslal túto žalobu na naše úrady."
Toto meno počujme všetci prvý raz, určite to má nejakú spojitosť s tým paparazzom z Miami.
„A kto je ten pajác Marshal ?"
„Pán Atkins, vážte slová. A po ďalšie tento muž žije v Miami, pracuje pre miamské spravodajstvo ako zvukár."
Už to mám, ak je moje myslenie správne, týka sa to jedného z tých novinárskych chlapíkov, ktorí nás naháňali po nemocnici, a ktorému Chris ručne-stručne zabránil ísť za nami.
„Takže zvukár, on podal žalobu na mňa ? Dal ma zmlátiť a ešte na mňa podá žalobu, to je vtip nie ?"
„Máte nejaké dôkazy, že on je za tým útokom ?"
„Nie, nemám. Ale viem to."
„Je mi ľúto, ale bez dôkazov nemôžeme robiť nič."
Chris sa rozčúlil. Začal vyvádzať a kričať na seržantov, ale takto nič nevyrieši, s Amy sa ho snažíme upokojiť.
„Tak aby ste vedeli, s radosťou som mu vrazil, pretože dotieravo naháňal tuto Michaela a jeho manželku, Emu. A urobil by som to zas, a zas, a zas !"
„Keď sa dostanete z nemocnice, pán Atkins, uvidíme sa na súde. Dovidenia."
„Rozšliapnem ho ako šváába !"
Zavrieskal im na odchod a zhlboka dýchal, aby sa čo najskôr upokojil. Amy celá preľaknutá z toho čo videla a počula odišla z izby.
„Christopher, to si nemusel."
„Ale Michael, nepočul si tie ich dristy ? Sú to obyčajné žvásty, chcú zo mňa urobiť násilníka, ale to ja som tu obeť, našili to na mňa."
„Chris, Chris počúvaj, bohužiaľ napadol si ho prvý. Po právnej stránke mal právo zažalovať ťa, pretože si ho doriadil tak, že ho museli ošetrovať. Ale z druhej strany chcel si pomôcť mne a Eme, čo si vysoko vážim a preto ti pomôžem. Moji právnici sa toho ujmu."
Chris ma silno objal a bol vďačný, že mu budem pomáhať. Teraz ho trápilo viac než cokoľvek iné, ako to znáša Amy.
„Starký, bež za ňou, prosím."
„Postarám sa o ňu, neboj sa."
Potľapkám ho po pleci a rozbehnem sa za Amy. Na chodbe nie je, možno v bufete. Ani tam nie je, vybehnem teda dozadu a tam ju nájdem. Stojí tam a fajčí ?
„Amy ?"
Dobehnem k nej a odhodím cigaretu z ruky. Objímem ju a v tom sa rozplače.
„Michael, prečo musí byť taký hrubý ? Povedz, prečo všetko rieši päsťami, krikom a agresiou ? Dá sa to aj inak."
Utešujem ju, nechávam vyplakať, pretože plač niekedy pomôže viac ako hocičo iné.
„Amy, pozri na mňa."
Jemne uchytím jej tvár do mojich dlaní a vyzdvihnem ju k tej mojej.
„Rozumiem tvojim pocitom, ale snaž sa pochopiť aj ty jeho. Vtedy v tej nemocnici chcel pomôcť Eme a mne. Zachoval sa ako priateľ, ale ani ja neschvaľujem jeho násilnícke metódy, no niekedy to nejde inak. Prosím ťa, neboj sa, sľúbil som ti, že sa o to postarám."
Hľadel som na ňu a snažil sa presunúť aspoň štipku pozitívnej energie do tejto negatívnej spúšte. Ale v tom sa stalo niečo nečakané. Čo sa nemalo stať, v návale smútku a zmiešaných pocitov ma Amy pobozkala. Bozk som jej samozrejme neopätoval, ale stalo sa to.
„Amy, čo to robíš ?"
Zareagujem hneď, ako sa odsuniem.
„Prepáč, prepáč mi Michael. Neviem čo to do mňa vošlo, nerozumiem tomu."
„V poriadku Amy, dobre. Si v zlom citovom rozpoložení."
Amy odsúhlasila a zahanbene tam stála a občasne na mňa hľadela.
„Musím ísť za Emou, ty by si mala ísť ku Chrisovi."
„Áno."
Spoločne sa teda vyberáme za našimi blízkymi, ale každý iným smerom. Ocitám sa v jednej miestnosti s Emou. Tajne dúfam, že mi odpovie, čo chcem počuť.
„Rozhodla si sa ?"
Prehovorím vľúdnym hlasom a kŕčovito sadám k Eme na posteľ.
„Rozmýšľala som nad všetkým."
„Takže ?"
„Chcem sa rozviesť."
JMF
(šak ty vieš kto :D, 12. 10. 2013 19:19)