MICHAEL
Takúto situáciu som rozhodne nečakal. Moje obavy sa zväčšovali každou sekundou mlčanlivosti. Potrebujem odpovede. Napadalo ma mnoho príčin, ale nijaká mi nedávala zmysel. Koniec koncov, vnukla sa mi myšlienka na tehotenstvo. Mali sme to v pláne. Tak či onak, bez potvrdenia odborníkov nemôžem hovoriť nič. Keďže sa nachádzame v nemocnici, vidím to tak, že nechám urobiť Eme vyšetrenia a zistíme čo sa deje.
„Ema, čo ti je ?"
„Neviem Mike, nič také som nezjedla."
„Pozri, sme v nemocnici, využime túto možnosť a nechaj si spraviť testy."
„To nebude nutné, istotne to bola iba ľahká nevoľnosť, zo stresu."
„Zo stresu ? Si v nejakom ?"
Prečo mi Ema hovorí také veci ? Snažím sa ju chrániť pred niečim takým. Ak má stres, nech mi to povie, urobím všetko preto, aby v ňom nebola.
„Michael, nehľadaj vo všetkom nejaký problém. Nič mi nie je."
Nedala si povedať, lenže trval som na vyšetreniach. V tomto ma neprehovorí. Ide o zdravie ženy, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou môjho života, nie je to len tak hocikto. Nepovolím kým ju nevyšetria.
„Máš smolu, trvám na vyšetreniach !"
Eme padla sánka až niekam k chodidlám. Nervózne si povzdychla, ale v neposlednom rade súhlasila.
„Poďte za mnou, zavediem Vás za našim špecialistom."
Vrchná sestra nám bez rečí opäť pomohla. My vlastne ani nevieme čo môže Eme byť. Špecialista je možno prehnaný typ lekára, no nič tým nemôžeme pokaziť.
„Je to tu."
Prstom ukázala na hnedasté dvere a odstúpila sa.
„Ďakujeme Margarita. Poď Ema."
Privolal som Emu k sebe a zdvorilostne zaklopal. O pár sekúnd sme sa nachádzali v lekárovej kancelárii.
„Ou, aká vzácna návšteva sa nahrnula do mojej kancelárie."
Humorne poznamenal doktor, ... Gareth, špecialista na rakoviny, problémy s trávením a nevoľnosti a gynekológiu.
„Nebláznite, pán doktor."
Podali sme si ruky a usadili na stoličkách pri doktorovom stole.
„Započul som riaditeľa v rozhlase, no ani na um by mi nezišlo, že ide o Michaela Jacksona a jeho krásnu manželku. Čím poslúžim ?"
Ema poďakovala za kompliment a preplietla si so mnou prsty.
„Ešte raz vďaka pán doktor. Potrebujeme Vašu pomoc. Objasním Vám o čo ide. Mojej manželke prišlo nevoľno, radi by sme vedeli, čo jej je."
Doktor Gareth sa pousmial a začal klásť Eme otázky typu : čo jedla, či má metabolické problémy, či má niekto z rodiny rakovinu žalúdka, aký má spánok, a tak podobne.
„Výborne. Toto by sme mali. Poďte madam, urobíme Vám ultrazvuk."
Šiel som s Emou. Zvedavosť ma nútila vidieť a vedieť všetko čo sa tu bude odohrávať v súvislosti s mojou manželkou.
Doktor niečo mrmlal, pousmial sa, zase si zamrmlal, ničomu nerozumieme. Odložil hadicu s hlavicou a otočil svoje telo priamo k nám.
„No ! Poznám príčinu Vašej nevoľnosti, madam."
„Počúvam pán doktor."
„Môžete sa tešiť, ste budúci rodičia."
Že čo ?!
Ja ... ja, budem otcom ? Ja ? Ako to ? Teda, to už ?
„Ema !"
„Michael !"
„Milujem ťa."
Súčasne si vyznáme lásku a ihneď zavládne radosť a šťastie. Jednoducho tomu nemôžeme uveriť i keď nám to potvrdil obdorník. Wuááá !
„Pán doktor, ďakujeme za radostnú správu."
Začala Ema, moja maličkosť bola niekde mimo tejto sféry.
„Pani Jacksonová, tu nie je za čo ďakovať, verte mi. Robil som si len svoju prácu."
„Toto je viac než len dobre vykonaná práca. Dieťatko je požehnaním."
„Máte pravdu, nosíte pod srdcom svoje požehnanie. Veľa šťastia s bábätkom."
„Lepšiu novinu sme nemohli počuť, obával som sa."
„Na to existujeme my lekári."
Veľmi vtipný lekár. Po celý čas čo sedíme v jeho pracovni vtipkuje a má skvelú náladu. Kiežby boli všetci takíto. Môže ísť príkladom, je pravou ukážkou optimistického človeka.
„Dovidenia doktor Gareth."
„Pekný zvyšok dňa pán a pani Jacksonovci."
Po polhodinovej návšteve lekára opúšťame jeho pracovňu s takou dávkou radosti, šťastia, elánu a optimizmu, že ho môžeme pokojne rozdávať dva dni v kuse. Zbláznim sa od radosti. Boh vyslyšal naše prosby a doprial nám toto požehnanie. Aj z nás budú rodičia, ktorí dajú dieťaťu plno lásky, harmónie a starostlivosti.
„Ema, si úžasná, dáš mi to po čom túžim celý život. Budeme mať bábätko !"
Vzal som Emu do náručia a vyzdvihol nad hlavu, pár krát otočil a potom zase položil na zem.
„Určite to bude chlapček a bude celý po tebe."
Báječné slová a predstavy. Mne napadali predstavy o tom, že budeme mať dievčatko, ktoré bude celé po Eme. Nech príde hociktorá varianta, črty budú z nás oboch.
„Moje myslenie mi napovedá, že čakáme dievčatko."
Jemné škriepky a dohady vo mne vyvolávali obrovskú energiu, už len to pomyslenie na rodičovstvo ma nabíja energiou a láskou. S novinkou dňa sme rozpovedali aj vrchnej sestre. Nebola výnimkou a i ona nám zablahoželala a popriala šťastie s dieťatkom.
„Myslím, že by sme sa mali vrátiť do hotela a oznámiť to našim, čo povieš ?"
„Áno, oznámime im správu, že budú starými rodičmi."
Oboma rukami uchytím Eme dlaň, pritiahnem si ju k ústam a nežne pobozkám na chrbát zápästia. Najúžasnejšia žena, ktorá behá po Planéte, a ktorá je mojou manželkou.
„Tešilo nás Margarita."
„Príďte zas."
„Určite nás sem vietor zaveje."
Dodala usmievavá Ema. Rozlúčka s Margaritou bola príjemná, ale naša radosť nemala dlhú trvácnosť. Jeden z ošetrovateľov nám prišiel oznámiť, že pred vstupnými dverami nemocnice stojí najmenej 20 novinárov.
„Do frasa s nimi !"
Rozčúlili ma, nedovolím tým beštiam, aby pokazili túto chvíľu.
„Michael, upokoj sa, takto nič nevyriešime. Norman, je tu zadný východ ?"
„Isteže, Margarita Vám ukáže cestu."
„Super. Tu sú kľúče od BMW, skočte nám po ňho a stretneme sa vzadu."
„Sedí vec, madam."
Ema hodila kľúče od auta Normanovi, ten utekal dole schodami pre naše vozidlo. Margarita nás urýchlene viedla k zadnému východu, kde sme čakali na ošetrovateľa s BMW.
Práve prišiel. Všetko klape podľa plánu. Ale do kelu, moje preoblečenie, ostalo v riaditeľovej kancelárii.
„Musím sa vrátiť."
„Čo ? Načo ?"
„Ema, určite to nechcem urobiť dobrovoľne, moje preoblečenie ostalo v riaditeľovej kancelárii."
„Idem s tebou, švihaj."
Norman a Margarita ostali vonku a dávali pozor na auto a či neprichádzajú novinári. My medzitým utekáme hore schodami. Zaregistrovali sme riaditeľa.
„Pán Norris..."
Kričím z pár metrov. Potrebujem nabrať sily, až potom môžem hovoriť.
„Stalo sa niečo pán Jackson ?"
„Áno, stalo. Pred budovou nemocnice na mňa čaká asi 20 novinárov a moje preoblečenie ostalo vo Vašej kancelárii."
„Skutočne ? Potrebujete pomôcť s novinármi ? Môžem podnikuť zopár krokov."
„Nie je dôvod. Postačí ak mi dovolíte ísť si pre preoblečenie, budovu opustíme zadným vchodom."
Gregory odsúhlasil, otvoril kanceláriu a priniesol mi moju maškarádu do rúk. Poďakoval som a šup-šup späť na prízemie k zadnému východu.
„Dobre, že ste prišli teraz. Začína tu byť veľmi rušno, každý sem nakukuje."
Oznámila vrchná sestra na stráži. Norman vystúpil z auta, rozlúčil sa a vošiel do nemocnice spolu s Margaritou.
„Tí špinaví paraziti ! Ledva sme im unikli !"
„Nerozčuľuj sa Ema, nerobí ti to dobre."
Upozorním ju a venujem pozornosť premávke, ktorá je ako vždy preplnená. Hľadám čo najrýchlejšie cestičky k hotelu. Je to horšie než bludisko, ale akosi sa zadarilo. Dorazili sme pred hotel, odparkovali auto a kľúče vrátili recepčnému, ktorý ma bez problémov mohol identifikovať.
„Najbližšie ak budeme v meste, zakúpim si malú pištoľ !"
„Čo to hovoríš ?"
„Nepozeraj tak na mňa, mám ich vyše hlavy."
„To nie je riešenie."
„Dobre, zakúpim si teda len vzduchovku, pre odplašenie."
„Ema, k čomu ti bude vzduchovka ak máš mňa a moju ochranku ?"
Nežne prehováram k Eme a začínam sa baviť touto konverzáciou. Moja predstava: Akčná Ema, vyzerá tak fantasticky, až je neuveriteľné na to pomyslieť.
„A vidíš tu niekde tých tvojich skalnatých chlapcov ?"
Zamyslím sa. Odpoveď je zrejmá.
„Hm ... hm ... nie. Chcela by si, aby sem prišli a pozorovali nás ? Pri všetkom ?"
„Michael ... ty si perverzný."
Apartmán sa rozozvučil našim smiechom a doberaním.
„Ale nikomu to nepovedz."
Zachichotal som sa. Ema na mňa hľadela bez chápania.
„No to, že som podľa tvojej mienky perverzný."
Opäť ten môj chichot, no tentoraz s doprovodom Emy. A dostal som aj sladkú pusu.
„Michael, neoznámime našim tú správu o dieťati až po príchode ?"
„Ak myslíš, ja to beriem. Nenamietam."
„Ani jedna námietka ? To mi je podozrivé."
Začala zarývať. Však ja si ťa podám, len ty o tom nevieš.
„Musíš sa s tým zmieriť. Môžeš byť aj trošku rada, skús s istotou vymenovať mužov, ktorí takto poslúchajú."
Vycerím zuby a pohmýrim sa.
„Bez problémov, začnem mojim ockom, krstným otcom, strýkom Larrym. Mám pokračovať ?"
Sánka dole. Dúfal som vo všeličo, ale žeby až toľkých vymenuvávala ... nemám slov. Zase len tíško kývnem hlavou na znak nesúhlasu.
„Čo že sa ti prihodilo ? Náš malý Mikey veril, že je number one ako jeho albumy ?"
Posmievala sa, potvorka malá. Pohár trpezlivosti pretiekol, idem ja. Hneď ako moje ruky uchopili celú Emu, úsmev jej klesol. Vedela, čo ju čaká. Prstíky a dávka ŠTEKLENIA.
JUCHÚ !
Nikdy sa nenabažím toho kriku a smiechu. O áno, je to sporák, ktorý nahreje studenú vodu v hrnci, alebo ako slnko, ktoré vás rozpáli.
Takto sa ja vždy cítim pri tejto činnosti.
„Dobréé !"
Vykríkla s utíchajúcim smiechom. Nebudem si znova pripomínať, ako neobyčajne sa cítim.
„Čo dobre ?"
Nedalo mi nenadviazať na predošlú tému, z ktorej som mal výjsť ako milý muž. Ja sa snažím byť milým a tým najlepším pre Emu. Určite si to uvedomuje, len teraz jej to vypadlo z pamäťovej časti mozgovej hemisféry.
„Veľmi dobre vieš čo, tak sa nerob."
Vyškerila na mňa tú svoju tváričku, akoby som jej zjedol obed. To nevyzerá pre teba dobre drahá.
„Chcem to počuť od teba, trvám na tom."
Ako Ema mohla dobre poznať moju tvrdohlavosť, teraz mala tú možnosť zas.
„Ehm, fajn, fajn, fajn. Si muž, ktorý počúva a venuje sa svojej manželke. Patríš k tomu malému percentu. Si senzačný, sladký a môj."
Každým slovom sa približovala viac a viac, hm, to mám rád. Bola priamo pred mojou tvárou. A to posledné slovo "môj", ktoré vyslovila, jej zaručilo moju náruč, moje dotyky, moje navlhčené pery.
EMA
Tak, je to skoro hotové.
Tadáá !
Moja špecialita ala palacinky je hotová. Michael zbožňuje tieto palacinky, chutí mu tá sladká poleva, ktorú robím výlučne ja. Je to tajný recept. Môžem povedať, že touto omáčkou ho mám trošku v hrsti. Chutí mu až tak, že urobí čokoľvek, aby ju dostal na palacinky.
Keďže nie som žiadna zlá mrcha, nevyužívam to, aj keď ... Nie ! To mu predsa neurobím, on mi dáva čokoľvek čo si zažiadam i nezažiadam. Vlastne ja žiadať nemusím, on si zmyslí a je to. Takýto človek je mojim životným partnerom.
„Je to paráda. Lahôdka !"
Labužnícky si pochvaľoval. Keby ste mohli vidieť ako s chuťou hĺtal tie palacinky, nik by neveril, že ide o Michaela. Ako malý chlapček. Dokonca sa i zafúľal. Celé ústa mal od tej sladkastej polevy, aj na líci mu zaparkovala malá šmuha. Ako to len jedol.
„Dokonané."
Oznámil po oblízaní všetkých desiatich prstov a pier. Stále bol celý zafúľaný. Rozhodla som sa mu jednoznačne pomôcť.
„Michael zlatko, zvolil si si nový vzhľad ?"
Rozosmial ma ten jeho pohľad a špivaná tvárička. No pohľad na nezaplatenie.
„Prečo nový ? Zdá sa ti, že počas tohto dňa som sa nejako výrazne zmenil ?"
„Veru áno. Chceš to vidieť ?"
Michael prikývol. Spoločne sme šli do kúpeľne, kde sa to stalo. Bol to pre Michaela šok.
„Pánečku." Vykríkol a zachichotal sa. „Tak o tejto zmene si hovorila."
Dodal úsmevne a pustil vodu v čom mu moja pravá ruka zabránila. Toto s radosťou robím ja.
„Čo to robíš ?"
„Ak dovolíš, pomôžem ti s tým."
Ani okom nemrkol a môj šikovný jazýček brázdil po jeho líci a ja som mlsne vzdychala. Michaela moje oblizovanie šteklilo, ale na druhej strane, užíval si to. Keď som prešla k časti okolo jeho úst, bolo všetko jasné. Ani nie chvíľka a nebolo šance dokončiť to.
S úsmevom sa na mňa vrhol. Už nebol polepený len Michael, ale aj ja. Miesto toho, aby som mu v tom zabránila, hurónsky sa chechcem spolu s tým šibalom. A náš rehot neprestáva. Akosi začal do mňa strkať a rozutekal sa z kúpeľne niekam von. Toto si žiadalo odvetu. Načapem ho v kuchyni ako do seba tlačí dávku polevy na palacinky.
„Takže ty takto. Áááá !"
Ľavá noha predbehovala pravú až sa stretli s tými Michaelovými. Neviem či to urobil náročky, alebo zo zúfalstva, no šľahol po mne rukou od polevy a bolo to.
„Michael !" Vražedne na neho hádzem pohľady. „Zaškrtím ťa !"
Slová ako do bitky, všetko začalo. Bolo mi to jedno, keď on tak aj ja. Neľútostny útok na Michaela sa začal. Trvalo to pridlho, nie a nie nám to ukončiť. Nakoniec nám to naše bláznovstvo ukončil otrasný pohľad na neporiadok a naše zašpinené oblečenie.
„Ups..."
Dodávam bez ďalších zbytočných rečí a filozofií.
„Ups."
Pridáva Michael, ktorý toto všetko spôsobil. Okay, okay, zapojila sa i moja osoba, ale začal to on.
„Myslím, že naše upsanie toto neodstráni."
„Súhlasím, musíme to vyčistiť a poriadne vydrhnúť."
„Áno."
„Nič viac na to nepovieš ?"
„Mala by som ?
„Prečo reaguješ takto ?"
„Ako reagujem ?"
„No tak podráždene, urobil som niečo ?"
„Nič mi nie je, nepreháňaj."
„Nie som hlúpy, vieš, že všteko odhalím."
„Lenže tentoraz si vedľa. Je mi fajn."
„FAJN !"
Zdôraznil a šiel do kúpeľne. Už pár minút okupoval tú miestnosť, nevychádzal, neozýval sa.
Do frasa, musím popracovať na svojom sebaovládaní. Občas by neuškodilo zahryznúť si do jazyka. Idem sa mu odpravedlniť. So sklonenou hlavou putujem teda za Michaelom a nájdem ho sedieť na vani a čumákovať do kachličkovej podlahy.
Chúďa moje, najradšej by som si dala facku, ale nie pred ním. Pomyslel by si, že mám samoubližovacie sklony.
„Zlatko ?"
Nežným hláskom sa prihovorím a čakám na reakcie či odpovede. Mike zodvihol hlavu a hľadel na mňa svojimi uhlikovými očkami. Mal smutný pohľad.
„Odpusť mi. Uvedomujem si svoje chovanie voči tebe. Úprimne to ľutujem, ver že ťa nadovšetko milujem. Túto istotu budeš mať u mňa každý jeden deň, ktorý budeme spolu. Je na tebe ako sa rozhodneš, nechám ti priestor na premyslenie."
Chcela som odísť, aj sa tak skoro stalo. Lenže v tom ma chytil za ruku, chytil a pevne no zároveň jemne držal. Postavil sa, urobil krok vpred, pritúlil sa zo zadu a hlavu si oprel o moje rameno. Rukami ma hladil boky a brucho. Bolo to maximálne príjemné.
„Milujem ťa."
Pobozkal ma na krk a ešte viac sa pritúlil, doslovne pritísol. Akoby sa stal mnou, alebo ja ním. Chvíľku sme tam len tak stáli a cítili sa navzájom. Ibaže ja som to nevydržala a otočila sa tvárou tvár k Michaelovi, chytila ho za vlasy zo zadu a vlepila vášnivý bozk medzi vaňou a umývadlom. Znie to neuveriteľne, nuž opak je pravdou.
Vášnivý bozk stále pretrvával a dotyky boli také šteklivé, až ma vzrušovali. Spojenie našich chtivých pier tomu len pridávali. Po pravde bozkávanie je mojou najväčšou slabosťou, dokáže u mňa veľké veci.
Neviem či povedať našťastie, alebo nanešťastie, všetko skončilo našim bozkom. Nič viac sa neodohralo, čakalo nás totiž veľké upratovanie, ktoré nám zaberie najmenej tri hodiny.
S chuťou do toho.
Ako sa hovorí, neuveríš kým nezažiješ. Toto je môj prípad. Ak by mi niekto trebárs ak prisahal, že pri upratovaní môže byť obrovská prča, vysmejem ho.
No naozaj.
Vidieť Michaela v akcii tohto druhu nemá chybu. Je taký horlivý, akoby ani nešlo o drhnutie lepkavej tekutiny. Kto vie čo si predstavoval kým čistil skrinku v kuchyni. Možno že nič, možno to berie tak ako to v skutočnosti je. Že namiesto mikrofónu má v ruke handru a fanúšikov vymenil za nábytok.
A ak mám uši ešte plne funkčné, čo predpokladám, že áno, tak Mike si vari pospevuje. Hrozne známa melódia a tie chytľavé slová, počkať. Mám to !
Ide o text z piesne "Working day and night".
Áno. Táto melódia sa mi vryla do mysle, že som si ju začala pohmkávať. So spevom ide všetko rýchlejšie a zábavnejšie. Čistím a čistím až narazím na Michaela. Naše pohľady sa stretávajú a úsmevy vymieňajú. Michael v speve pokračuje, ide to tak spontánne, až je mi to lákadlom. V hlave riešim problém, pridať sa, či trápiť sa tou predstavou ? Moje nesmelé rozhodnutie pridať sa k nemu zvíťazilo. Otváram ústa a vydávam nesmelé tóny spolu s Michaelom. Odrazu počujem len svoj hlások, zarazím sa. Prestanem drhnúť podlahu a dvihnem hlavu. Vidím Michaela ako sedí, počúva ma a do široka sa usmieva.
„Deje sa niečo ?"
Vypotím a cítim ako moje líca naberajú na teplote i farbe. Uch, trapas.
„Ty si spievala ?"
Bože. Čo mu mám odpovedať, ak poviem nie budem vyzerať ako hlupaňa, keď poviem áno určite ma vysmeje. Alebo z úcty zaklame a povie, že to bolo čo ja viem milé, pekné, podarené.
Do frasa !
„Hm... áno ?"
Nesmelo odpovedám, alebo sa pýtam. Sama neviem.
„Pýtaš sa či odpovedáš ?"
Zrejme sa musí na mne dobre baviť, ale sama si za to môžem. Keby som držala zobák, mám ušetrenú túto trápnu situáciu.
„Odpovedám."
Dopoviem a zahryznem si do spodnej pery dobre ju neprekusnem. Riešila som s Mikeom už všeličo, len túto časť nie. Nikdy som pred ním ani nepípla (myslím v speve) a dnes takto odrazu. Ako sa len obhájim ?
„Nikdy som ťa nepočul spievať, prečo ?"
Do frasa, je to tu, pýta sa presne to čo nechcem. Ach Michael, klaď mi iné tázky, prosím.
„Michael, zmeňme tému."
Zúfalo zahováram, ale nedarí sa mi. On je vytrvalejší ako kedykoľvek pred tým.
„Vari sa hanbíš ?"
Zisťuje, pozerá, skúma. Som z neho v rozpakoch.
„Mikey, žiadam ťa, odložme tento rozhovor."
„Nesúhlasím, ak je niečo čo mám vedieť, alebo by som mal, von s tým."
Chytí ma za obe ruky a zaborí svoje oči priamo do tých mojich. Musím zhlboka dýchať, aby moje zmysli nepodľahli jeho dokonalosti a nežnosti.
„Nehľadaj problém tam, kde nie je. Skutočne."
„Ak mi nedáš iný argument, ostávam teda pri tom, že sa skrátka predo mnou hanbíš spievať, pretože som profesionál. A tiež si myslíš, že ťa vysmejem či niečo také. Je moja konšpiračná teória správna ?"
Moje existencia registrovala jeho nádherný široký úsmev a belasé zuby, ktorý mi takmer oči oslepili svojou belosťou. Ako málo mi stačí k spokojnosti a radosti.
„V poriadku. Tvoje myšlienky sú správne, presne toto mám v hlave, teda mala."
Michael zvráštil obočie ako brežnev. Mal vyčítavý pohľad.
„Toto si myslí moje slniečko ?"
Slniečko ? Ja a jeho slniečko ? Totálne ma odstavil jednou milou prezývkou. Čušala som ako pena.
„Je mi ľúto, ak máš o mne takéto obrazy. Ale rozumiem ti, zrejme by boli moje myšlienky rovnaké, byť na tvojou mieste."
Jeho porozumenie ma posmelilo, dodalo mi to viac odvahy rozviesť debatu o mojom spievaní-nespievaní.
„Možno ti to bude pripadať smiešne, ale predstava spievať pred tebou ma trošku strašila. Možno viac než trošku, vychádzalo z i z toho, že si profík a ja len domový "speváčik". Lenže tá pieseň ma tak chytila, až ma to priam vábilo zaspievať si ju s tebou."
Ako sa mu len rozžiarili očká pri tom, ako som hovorila, že ma jeho pieseň chytila.
„Ty si to možno ani neuvedomuješ, zažila si to len na malú chvíľku, ale ja takto prežívam hudbu celkovo. Chytila ma za srdce presne tak, ako teba táto pieseň. A navyše, vôbec si nebola zlá, naopak, tvoj hlas výborne ladí s tým mojim."
Moment, moment !
Čo to len vypúšťa z úst ? Ladím s jeho hlasom ? Určite, možno tak v mojim najtajnejších snoch. Vedela som, že povie niečo v zmysle, aby ma náhodou neurazil. Či ? Ale nie, blbosť, kde by sa to vo mne nabralo ? Nepáchla som k spevu profesionálne nikdy.
„Michael, určite chceš byť zdvorilý a milý, no môžeš byť pokojne úprimný. Ja to zvládnem."
Pohladil ma po ramene a zachichotal sa. Je tu niečo k smiechu ?
„Ema, zdá sa ti, že žartujem, alebo klamem ? Všetko čo tu vravím, hovorím bez srandy a vážne. Myslím, že sa predsa len trošku vyznám v hudbe a speve, nie ?"
„Iste, ale ako je to možné, nikdy som sa spevu nejako nevenovala, okrem pospevovania pesničiek z rádia a to podotýkam doma."
„Mám návrh. Všetky pochybnosti môžeme vyvrátiť jednoduchým riešením."
Plná nedočkavosti chcem vedieť viac.
„A akým ?"
„Spoločným spevom, ako doteraz."
„Nie !"
Bez rozmyslu odvrknem a otočím sa do inej strany. Nechcem si túto možnosť pripustiť. Jednoducho nezmysel.
„No tak. Nebuď taká zaťatá, aspoň teraz ma počúvni bez naťahovania. Prosím."
Tento chlapík vie aké slová má použiť, nerozumiem tomu, odkiaľ to len berie.
„Asi tomu sama neverím, ale súhlasím. Zaspievajme si."
Pokrútim hlavou a dookola sa pýtam samej seba na čo je to dobré ? Prečo robím také voloviny ?
„Skvelé !"
Nadšene zajasá a odpočíta. Na štyri začíname spoločne spievať pieseň Working day and night. Ako náhle počujem štvorku nadýchnem sa a začínam spievať slovo za slovom. Najprv ideme pomaly, kým sa aklimatizujem na to, že idem na ostro s Michaelom a na jeho frázovanie. Postupom zrýchľujeme a pri refréne ideme plným tempom piesne.
Je to ako učiť sa lietať s dravým vtákom. Neviem ako, nuž pochopila som Michaelovú vášeň pre spev a všetko okolo hudby i jeho perfekcionizmus. Tu ozaj záleží na najmenších detailoch. Unášali sme sa textom piesne i našim duetom. Úžasné !
„No vidíš a tak si sa zdráhala. Podarilo sa ti to."
Viem, chce mi lichotiť, ale nemusí níč predstierať.
„Michael, viem, že to nebolo nič výnimočné, iba som sa s tebou viezla, ale zabávalo ma to."
„Prosím ?"
Zdesene položil otázku a pokrútil hlavou.
„Hádam nechceš, aby som zopakoval slová vyslovené pred chvíľkou."
„Čo tým chceš povedať ? Že je zo mňa nádejná speváčka po tvojom boku, alebo ako to mám chápať ?"
„Takto nejako to môžeme sformulovať. Je pravdou, že potrebuješ kopec cviku, množstvo spevu a správneho dýchania, ale na to existujú učitelia. V tvojom prípade sa toho rád ujmem ja."
„Moment. Čo sa mi to tu snažíš nabulíkať ?"
Pravdepodobne tu so mnou nie je Michael, ale jeho dvojča. Neverím ani jednému slovu, nie žeby som Michaelovým slovám nikdy neverila, ale tentoraz sa mi ozaj nechce veriť.
„Vyzerám, že klamem, srandujem, alebo čo ? Vo veciach hudby nikdy nežartujem."
Zdôrazňoval a stále držal za ruky. To jeho teplo z rúk preskakuje na mňa, príjemne to hreje.
„Je to absurdné ! Smiešne."
Nezmysel, výmysel, žart. Koniec debaty o tejto "skutočnosti".
„Rešpektujem tvoj postoj, no zrejme ťa sklamem. Stojím si za svojim tvrdením a tak ľahko sa ma v tejto záležitosti nezbavíš. Niečo v tebe je, viem to. Môj cit pre hudbu mi to našepkáva."
Aké roztomilé. Horúčkovito bojuje za svoj názor a presvedčenia, nuž môj cit mi našepkáva, že je to len pekná predstava. Žijem nohami na zemi, pevnej zemi. I keď ... kto ho vie.
„Ďakujem, že rešpektuješ moje rozhodnutie. Pripomínam ti, že aj ja viem byť tvrdohlavá a rovnako ako ty, aj ja si stojím za svojimi istotami."
Upovedomím ho, aby vedel s čím má dočinenia a bleskovo odbočím od témy spev.
„Inak mali by sme kontaktovať našich priateľov, už pár dní o nich nič nevieme."
Mike prikývol na znak súhlasu. Nepotešila ho táto skutočnosť.
„Mali by sme za nimi zájsť."
„A nebolo by lešie prv im zavolať ? Zistiť situáciu ? Čo ak prídeme nevhod ?"
Vyškerím sa, pretože táto poznámka smerovala k niečomu nám dobre známemu, preto sa uškľabil i Michael.
„Za iste."
Pobozkal ma na líce a rukou nahmatal telefén žltej farby. Slúchadlo priložil k uchu a pomaly vytáčal čísla. I ja som započula to hlasné pípanie. Hneď ako to zodvihol Chris (identifikovala som ho podľa hrubézneho hlasu) Michael si odkašľal a začal s ním hovoriť.
„Ahoj Chrisy, tu je Michael a Ema, nevyrušujeme vás ?"
„Ou Mike, zdravim vás. Ako trávite svoje medové týždne počas našej neprítomnosti ?"
Chrisov hlas znel ustarostene, ba až znepokojene.
„Chris, deje sa niečo ? Tvoj hlas nie je ako obvykle býva. Niečo s Amy ?"
„Uhádol si. Už druhý deň leží v posteli a má nevoľnosti. Trápi ma to. Nechce k sebe žiadneho lekára."
„Ideme za vami, ak môžeme samozrejme."
„Máš jasné Michael. Čakám vás."
Podľa Michaelovho pohľadu cítim vo vzduchu niečo nedobré. Určite sa niečo prihodilo.
„Povedz, čo sa stalo ? Máš utrápený pohľad, drahý."
„Amy je zle, už druhý deň má nevoľnosti."
„Bože ! A čo s ňou je ?"
„Neviem, ani Chris to nevie, vraj nechce ísť k lekárovi. Poďme za nimi, Chris nás už čaká."
Vstali sme z vydrhnutej podlahy, v tých istých zafúľaných veciach a utekali za Chrisom a Amy. Hádam bude čoskoro fit.
Dvere nám otvoril Chris, sám nevyzeral najlepšie, určite je to kvôli Amy. Zaujímalo by ma, prečo nechce ísť k lekárovi.
„Ahojte decká."
Pozdravil nás Chris. Ihneď sme sa s ním zvítali a tuho ho objali.
„Tak rozprávaj, čo je Amy ?"
Začal Michael.
„Keby som to vedel. Donedávna jej nič nebolo. Prišlo to odrazu."
„Čudné. Nepodceňoval by som to."
Vážne upozornil Chrisa. Michaelovi sa to nezdalo rovnako ako i mne a samotnému Chrisovi. Človeku nepríde zle iba tak, musela niečo zjesť, alebo vypiť.
„Môžeme ju pozrieť ?"
Zvedavo kladiem otázku držiac Michaela za ruku.
„Isteže."
Odsúhlasí a zavedie nás za spomínanou. Amy fakticky vyzerala zle. Nezdravo biela, upotená a slabá. Akoby mala salmonelu, s tým nie sú žarty.
„Amy !"
Zdesene ju oslovím a ihneď k nej priskočím. Chytím ju za ruku a ľútostivo hľadím. Potrebuje urýchlenú pomoc.
„Ema, Michael. Nemali ste sem chodiť."
Tichúčko zašeptá a zvonovito zakašle. Nepáči sa mi to !
„Ideme do nemocnice, bez odvrávania !"
Hrdinsky Michael oznámi a drgá do Chrisa. Podporujem jeho návrh. Christopher si prisadne k Amy na posteľ a prosebne na ňu začne hľadieť.
„Miláčik môj, prosím ťa, ideme do nemocnice. Bojím sa o teba !"
„Ema, pomôž mi. Pobalíme Amy veci. Ty Chris zavolaj sanitku, pôjdeme s Amy do nemocnice."
Je to môj hrdina. Ako zodpovedne všetko riadi, s prehľadom a pokojom, i keď je do istej miery znepokojený tým, čo videl. Milujem ho.
S radosťou mu pomáham baliť veci do cestovnej tašky. Chris medzitým zalarmoval záchranku, onedlho si prídu po Amy. Musíme byť pripravení.
„Amy, oblečieš sa sama, zvládneš to ? Alebo ti mám pomôcť ?"
Práve som sa stala svedkom úkazu, že Chris je druhý najlepší muž po Michaelovi, taký starstlivý a zamilovaný ako on je už asi len môj ocko. Klobúk dole.
„Zvládnem to, buď bez obáv."
Ach, aká je slabá, sotva ju počujeme. Nič to, v nemocnici jej pomôžu, musia. Neviem si predstaviť čo Chris urobí ak... Radšej na to ani nepomýšľam !
„Zbalili ste všetko ?"
„Je to tam Chrisy, teraz len počkať na sanitku."
Potľapkám Chrisa po ramene a spolu s Michaelom ho upokojujeme, vidno, že je trošku z toho mimo. Bodaj by aj nie, ide o jeho snúbenicu.
Z nenazdajky všetci traja započujeme hlasité výkriky vychádzajúce z kúpeľne.
„To kričí Amy ?"
Zareaguje vydesený Michael, Christopher sa rozuteká za Amy a my bežíme za ním. Uzreli sme Amy predklonenú dopredu zvíjať sa bolesťami od kŕčov.
„Amy, zlatko, čo ti je ?"
Zúfalý Chris sa vypytuje, zisťuje, lenže nevie ako má Amy pomôcť. Ona len zúfalo vykrikovala, že ju to bolí. Slzy sa mi tlačili do očí rovnako ako Chrisovi a Michaelovi. Traja dospelí ľudia jej nevedia pomôcť. Hrozný pocit.
„Amy ? Amy ?! Amýýý !"
Christopher horúčkovito preberá Amy upadnutú do bezvedomia. Vôbec nereaguje, takmer nedýcha. Kde doparoma je tá prekliatá sanitka ?!!
Vďakabohu sa záchranári dostavili, búchali na dvere ako o život. Veď tu aj ide o život. Michael odbehol otvoriť dvere, za pár sekúnd dobehli do kúpeľne i s nosidlami. Chris musel Amy prenechať odborníkom, začali ju privádzať k vedomiu. Kontrolovali jej pulz, dýchanie, dali jej kyslíkovú masku a pumpovali kyslík do pľúc, museli konať rýchlo. Veľmi sa im nedarilo čo chceli.
„Nemáme čas, musí ísť okamžite do nemocnice, inak nám tu umrie !"
Ohlásil jeden zo záchránov, až ma striaslo čo povedal. To nesmú dopustiť, nesmú !
„Na čo čakáte, berte ju do tej nemocnice !"
Vykrikoval nervózny Chris, predpokladám, že jeho pulz vyskakoval do výšin. Keby mu zmerali tlak, zrejme by odpadli.
„Robíme čo môžeme pane, nesťažujte nám našu prácu, prosím !"
Chris nebol jediný, komu nervy pracovali ostošesť. I záchranárom lepilo, mali málo času a kopec práce s Amy. Naložili ju na nosidlá a rýchlosťou blesku zniesli do sanitky pristavenej vonku. Všetci ľudia v hoteli udivene čumeli a šepkali si. Chuderka Amy, čo sa to len udialo.
Raz-dva sme nasadli do sanitky a vyrazili do najbližšej nemocnice odkiaľ bola vyslaná táto sanitka.
„Ponáhľajte sa prosím vás !"
„Už tam budeme."
Oznámili nám. Naozaj sme sa nachádzali pred budovou nemocnice, kde nás čakali ďalší dvaja ošetrovatelia, ktorí očakávali Amy na nosidlách. Poslednú vec, ktorú si pamätám je Amy, ktorá sa nám strácala pred očami na ARE. Asi pol nemocnice zalarmovali kvôli tomuto prípadu, najmenej dvaja doktori k nej dobehli, zrejme špecialisti.
„Ach, čo len budem robiť ? Čo budem robiť ak mi odíde, čo ?"
„Takto neuvažuj Chris ! Modli sa za ňu, i my sa budeme."
Chris sa Michaelovi hodil do náruče a plakal horké slzy, tak isto aj ja. Spustili sme nekontrolovateľný plač, ibaže ten nám nevyrieši túto situáciu, potrebujeme mať pevnú vieru, neustále sa modliť a čakať, čakať, čakať !
„Pozrite, ide k nám lekár."
Oboznámi nám Michael a my zastavíme plač a zalarmujeme všetky zmysly do pozoru.
„Dobrý deň. Ste príbuzní tamtej mladej ženy ?"
„Ja som jej snúbenec a toto sú naši priatelia."
„Michael Jackson, teší ma, tuto je moja manželka Ema Jacksonová."
„Potešenie na mojej strane pán Jackson. Poďme niekam do ústrania, tam sa pozhovárame."
Doktor nás zaviedol do svojej pracovne, kde sme na neho spustili spŕšku otázok.
„Tak po jednom ! Najprv mi povedzte, kde ste boli doteraz ? Tá mladá žena je v kritickom stave a má salmonelózu ! Ako ste mohli byť takí nezodpovední a nechať to tak ?!"
„Je to iba moja vina doktor. Amy nechcela ísť do nemocnice, taktiež nechcela žiadneho lekára. Mysleli sme, že je to len chrípka, že to prejde. Keby som ju vtedy nepočúvol a vzal do nemocnice, nebola by v kritockom stave. Som hlupák !"
„Pane..."
„Chris Atkins."
„Pán Atkins, sebaľútosť nám nepomôže. Ach, momentálne sme stabilizovali Vašu snúbenicu. Salmonela je nebezpečná a zákerná. Ak sa nepodchytí okamžite spôsobí ťažkosti, dehydratáciu, vysoké horúčky, kŕče v bruchu, hnačky. Naše eso je fakt, že Vaša snúbenica je silná mladá žena, čiže by to mala prekonať. Je nutné ju rehydratovať. Potom jej nasadíme antibiotiká a do dvoch dní by to malo ustúpiť. Ak to bude pretrvávať necháme si ju tu na dlhšie, ale to nepredpokladám."
Potešujúca správa. Toto nás upokojilo aspoň trošíčku, hlavne Chrisa. Ten si dával za vinu stav, v ktorom sa nachádza jeho Amy.
„Ďakujem za rýchly zásah pán doktor."
„Nemáte za čo pán Atkins. Idem za Vašou nastavajúcou, s dovolením."
Chris si vydýchol. Sadol si do kresla v doktorovej kancelárii, doktor nám dovolil tu ostať, kvôli Michaelovi, aby sa tu nerozpútalo divadlo.
MICHAEL
„Už je dobre Chrisy, môžeš sa uvoľniť."
„Nemôžem. Stále ma prenasleduje pocit viny za túto situáciu !"
„Tak nehovor, nechcel si jej spôsobiť nič zlé."
„Michael, nenahováraj mi tieto somariny !"
Vybehol na mňa. Nereagoval som, rozumiem mu, viem sa vžiť do jeho kože, lebo keby šlo o Emu, prevrátil by som celý svet na ruby, len aby bola v poriadku.
„To prejde Chris, chápem ťa."
Vľúdne k nemu prehovorím a ukazujem mu svoju podporu a priateľstvo.
„Prepáč mi to braček, už ani neviem čo hovorím."
„V poriadku."
„Ďakujem vám obom, keby ste tu teraz so mnou neboli, tak neviem..."
„Pššt. Chris, sme tvoji priatelia, a také veci priatelia robia. Pomáhajú si a držia spolu."
Vysvetlila Ema, na ktorú som neskutočne hrdý za to, ako sa správa, aká je, ako súciti s Chrisom a Amy. Mám chuť ju nosiť na rukách, zaslúži si to a omnoho viac.
„Mali by ste sa vrátiť do hotela a užívať si, preto ste tu no nie ?"
„O čom to hovoríš ? Ako si môžeme užívať, keď sa deje toto ?"
„Michael, urobili ste viac než dosť a to vám nezabudnem, no nie som egoista ani sebec. Choďte späť do hotela, žiadam vás o to."
„Určite ? Nechceš, aby sme ostali s tebou ?"
„Sto percent nie, Ema. Vďaka za ochotu, i že ste stáli pri mne a pomohli Amy. Vážim si to, s radosťou vám to oplatím."
„Tak toto som nepočul Christopher, jasné ?"
To hádam len žartuje. Ten Chris vymýšľa ako malé dieťa, nič vracať ani oplácať nebude, nie.
„Si na omyle Michael. Takúto vec len tak nenechám. Raz budeš niečo potrebovať ty, vtedy prídem ja a urobím čokoľvek."
Bez slov ho stiahnem na svoju hruď a tuho objímem. Robí mi radosť, ale určite sme nepomohli našim priateľom pre nejakú odmenu či oplácanie.
„Bežte už, nech vás tu nevidím."
Žeby náznak úsmevu ? Je to na dobrej ceste, myslím, že môžeme pokojne odísť do hotela. Lenže máme problém, ako sa prepašujeme neviditeľne cez nemocnicu a do hotela ?
V doktorovej kancelárii sa nachádzala tmavá ošúchaná šiltovka, potreboval som nutne niečo na zamaskovanie, situácia mi nedovolila váhať. Prepáčte pán doktor, ale potrebujem túto šiltovku. Ľútostivo si ju nasadím na hlavu a s obavami otváram dvere.
„Takže Chris, ospravedlň sa doktorovi za požičanie šiltovky, prídem mu ju osobne vrátiť."
„Určite odkážem, len utekajte."
Prikývnem a ideme na vec. Vykuknem na chodbu, zdá sa, že môžeme výjsť na chodbu. vyzeralo to nádejne až do chvíle, kým niekto nezakričal cez celú chodbu.
„To je on ! Za níím !"
A máme po maskovaní.
.....
(Michelle, 11. 5. 2013 15:17)