MICHAEL
Fúúh.
Okolo hlavy mi prefrčí mäkký a dobre našuchorený vankúš belasej farby.
Začal sa boj o všetko. Porazený bude tvrdo počúvať priania a víťaz zistí, ako chutí blaženosť. Úprimne, ak by som bol ja sluhom pre Emu, cítila by sa lepšie ako kráľovná a bola by vyššie ako bohyňa.
Ale to by som musel prehrať, čo v pláne rozhodne nemám. Včera ma moja drahá takmer porazila v prezliekaní. Dnes to musím napraviť a stihnúť omnoho viac.
Mám v pláne navštíviť nemocnice, špeciálne detské oddelenia, ale než to urobím, skočím do nejakých hračkárstiev. Rozhodne nezájdem za chorými detičkami bez prekvapenia.
„Pozor drahá, toto bude víťazný zásah ..."
Tesne pred hodom vankúša som upozornil Emu, čo ju čaká. Nebrala to vážne, posmievala sa, preto dopadla, ako dopadla. Poloha na koberci s vankúšom na hrudi.
„Juchúú ! Som víťaz."
Víťaz je moje druhé meno. Podarilo sa mi obhájiť tvrdenia, ktoré boli povedané môjmu nie menej hodnému súperovi akým bola moja milovaná manželka Ema. Nik nie je taký súťaživý a dravý tak ako ona. Je mi skutočne tvrdým súperom.
„Do frasa !"
Riekla Ema, posadila sa z ľahu, šmarila vankúš niekam do rohu a vyfukovala ako parný valec. Podišiel som k nej a opatrne vyslovil.
„Princezná moja, hnevá ťa, že som vyhral ?"
„Áále ..."
Mávla rukou a opäť vyfúkla.
„Čo je s tebou ?"
Tichým hláskom zisťujem situáciu.
„Nič mi nie je, buď bez obáv."
Postavila sa, vstúpila do kúpeľne a zabuchla dvere. Zrejme som ju naštval.
Ale čím ? Mojou výhrou ? Či súťaživosťou ? Vari slovami ? Prešiel som sa k dverám a tri krát zaklopkal.
„Ema ?"
Nereagovala na moje oslovenie. Bolo potrebné vymyslieť niečo lepšie. Dostal som nápad. Vylákam ju von spevom. Na to určite sadne, ako mucha na lep. Hra na mačku a myš začína. Kto má pevnejšie nervy ?
Je to tu. Slová som nestačil vymýšľať, bola to improvizácia. Každý tón a každá myšlienka, ktorá nevedomky prechádzala mojim hrdlom a vychádzala mojimi ústami perfektne zapadali do piesne pre Emu. Po krátkej chvíli bolo počuť smiech. Zahrialo ma pri srdci, že sa pani Jacksonová zasmiala, určite ju to pobavilo a potešilo. Dobrovoľne otvorila dvere a vábivým krokom sa ku mne približovala. Moja náruč jej bola otvorená, bude tu len a len pre jej hebkú pokožku a najdokonalejšie krivky.
„Princezná už nie je nahnevaná ?"
Opýtal som sa s úsmevom na perách držiac Emu v náručí.
„Stačí." Priložila svoj ukazovák na moje pery. „Tu nešlo o hnev, ale o osobnostné zlyhanie."
Vycerila zuby a snažila sa zakryť .. ehm výbuch smiechu ?
„Nerozumiem, osobnostné zlyhanie ? V čom prosím ťa ? V tej detskej hre ? Je tu niekde skrytá kamera ?"
Prevalcoval som ju hŕbou otázok, na ktoré nestačila odpovedať. Ak aj chcela niečo povedať, nevedela ako začať. Zakaždým to vzdala, nakoniec sa odhodlala.
„Počkaj ! Ide o to, že som ťa dosť podcenila, čo znamená, že výhra mohla byť MOJA"
Vysvetlila.
Smiech predbehol hocijaké slovo, ktoré by chcelo ísť von z mojich úst. Naozaj to bolo nehorázne vtipné. Tieto slová neboli od dospelej osoby, to rozhodne nie. Čakal by som to od dieťaťa.
„Ema, počúvaš sa moja ? Bavíme sa tu o jednoduchej hre a nie o pláne na zničenie teroristov. Nechaj to odletieť preč. Netráp svoju krásnu hlavičku myšlienkou na to čo by bolo, či nebolo. Hra je za nami, všetko je dané. Ja som vyhral a nevyžadujem od teba nič na čom sme sa dohodli."
Ruky z môjho krku náhle spadli, Ema odstúpila, stála úplne tichúčko a hľadela mi do tváre. Nedala na javo ani jedinú emóciu, doslovne kamenná tvár.
Začal som sa báť !
Čo len má v pláne ? Pocit neistoty nie je môj kamarát, akosi sme si nesadli.
Zrazu, z čista jasna pád. Naše telá padali na mäkký koberec posypaný jemnými vankúšmi plnými množstvom našuchoreného peria. Dalo by sa povedať, že pád do mäkka.
„To je za tie tvoje mudrlantské rečičky Michael Joseph Jackson !"
Riekla len čo sme dopadli na koberec. Nestačil som sa diviť. Celým menom ma oslovuje iba ak niečo fakticky pokašlem.
„A aké rečičky máš konkrétne na mysli ?"
Našlo sa vo mne toľko odvahy až drzisti, že aj táto jednoduchá veta zapálila plameň v očiach nežnej žienky.
„Michael !"
„Už mlčím."
V záplave smiechu sa odpoveď ledva dostala von, až brucho ma rozbolelo. Takúto dávku smiechu mi privoláva zakaždým Stevie.
„Ešte dlho ?!"
Podráždene vyhúkla, a bolo po smiechu.
„Kdeže, už je koniec."
„Skvelé. Treba to tu dať do poriadku. Urýchlene."
„Máš pravdu, pomôžem ti."
Bez zbytočného dráždenia sa všetko upokojilo a aj izba vyzerala ako izba, teda apartmán. Spoločnými silami sme zvládli asi všetky nástarhy dnešného rána.
„Ták, a teraz ideš ku mne."
Rýchlosťou svetla sa moje telo dostalo pred Emu, to ju vždy dostane do úzkych, nepovie takmer nič, skoro nedýcha, iba na mňa hľadí a chce pusu. Podarilo sa mi ju prekuknúť.
„Veľmi ťa milujem, si celý môj vesmír."
Povedala, milo ma tým prekvapila. Ach, vychutnával som si jej dotyky, rukami mi brázdila po chrbte, krku a vlasoch. Robí to ako profesionálka, nijaká by ju nenahradila.
Ani ja som nezaostával. Presne viem, kam sa jej dotknúť, kam položiť ruky, poznám najtajnejšie miesta na jej tele.
Oboma rukami ma chytila za temeno hlavy, cítil som jej zrýchlené dýchanie, vôňu jej vlasov, pohľad mi zakotvil v jej očiach, v tých prenikavých tajomných očiach.
Doslovne magický okamih, zakaždým keď sa tam pozriem pocítim to isté, to tajomno a lásku. Až zimomriavky mi behajú po celom tele.
Ale konečne nastala tá chvíľa, naše pery boli netozlučiteľne zas spojené. Tá sladkastá chuť ako po jahodách, bažil som po nej, chcel som viac. Dožadoval som sa toho stále väčmi, všetko naberalo väčšiu intenzitu a rýchly spád.
Odrazu sme nestáli, ale ležali na koberci, huňatejší koberec moje oči ešte nezaregistrovali. Časti oblečenia na našich telách ubúdali. Šikovne som sa s Emou hral, pochytila ma chtivosť a hravosť v jednom, Ema ležala a nechala sa unášať mojimi dotykmi, počúvala hrejivé slová, ktoré ešte viac vyostrili danú situáciu. Zbavila ma posledného kúska oblečenia ...
Cítim, že explózia nastane čo nevidieť ... všade sa roznášajú iba naše hlasy, naše vzdychy ... celým apartmánom sa nesie láska ... akoby som stál na najvyššom vrchu, moje výkony prekvapovali Emu rovnako ako i mňa samotného.
Také niečo sa tu ešte neudialo, vrchol je na dohľad, a ... neskutočný záver počastoval nás svojim príchodom.
Jemné zvuky sa šírili, až pomaly utíchli. Nehybné telá splynuli akoby v jedno, chvíľka ticha zasiahla nebo.
Odrazu cítil som sa uspokojený, v náručí milovanej ženy. Kiež by to nikdy neskončilo, všetko sa s nami rozlúčilo.
„Michael ?"
Opäť sa rozozvučil ten nádherný hlások, ktorý znel ako hudba z pások.
„Áno."
Odpovedám pokojne, ba až blažene.
„Ďakujem."
Bez slov zodvihnem hlavu, zahľadím sa, úsmev mi zdobí tvár, pobozkám ju.
„Chcem ti pripomenúť, že ťa čaká prekvapenie. Včera to bolo spomenuté, pamätáš ?"
Oči sa jej rozžiarili, ústa otvorili a slová vyleteli.
„ Zabudnúť sa nedá, prekvapenia zbožňujem, to vieš."
Žmurkla očkom, pohladila mi tvár.
„Správne, viem, že prekvapenia zbožňuješ, toto bude obrovská vec. Myslím si, som si viac než istý, že budeš šťastná ak zistíš čo mám v pláne."
Ema sa nikdy netajila vzrušením z prekvapení, zakaždým nasleduje to isté, vyvalené oči, hlboký nádych a chtivosť vedieť viac.
„Koľko je hodín Mike ?"
„Počkaj ... je pol 11 aj 5 minút."
Na moment nastalo ticho. Využil som ho vo svoj prospech a je rozhodnuté. Do hračkárstva pôjdeme v čase medzi 12-12:30, nákup hračiek odhadujem na také dobré dve hodiny. Bude ich kopec. A do nemocnice zavítame približne o 15-15:15, v čase návštevných hodín.
„Michael ?"
Do uší sa mi dostáva hlas, ktorý dôkladne poznám, určite trčím v kúpeľni nekonečne dlhé chvíle.
„O minútku budem pri tebe."
Oznamne som zakričal späť. Odpoveď sa nedostavila, z čoho mi vyplývalo, že to Ema zrejme nezaregistrovala.
Nemôžem sa tým teraz zaoberať, snažím sa nasadiť si tieto krycie vlasy na hlavu, no akosi sa mi to nepáči. Točím to na hlave ako kolomáš, ale nie je to ono. Aj tie falošné fúzy mi nedržia podľa predstáv.
Do frasa !
Budeš držať za každú cenu ty nepodarok ! ...
Znervózňovalo ma všetko s touto maškarádou, pretože ak sa mi niečo odlepí v hračkárstve, skončil som.
Z nenazdajky ku mne doletela vyparádená Ema, radšej nič nepovedala a rovno mi prišla pomôcť.
„Nevieš si s tým rady ?"
Uštipačne sa opýtala, z plných úst zasmiala a obhliadala si ma.
„To nebola podarená otázka, ak to zlyhá medzi ľuďmi neprežijeme to. Rozdupú nás tam ako šváby."
„Michael, kopla ťa tu elektrina ? Všetko bude v najlepšom poriadku, vynechaj tento prístup, prosím."
Pokrútila hlavou, potichu sa zachichotala a začala ma upravovať. Rád nechávam jej hebké ruky upravovať mi vlasy, oblečenie, goliere, tešia ma jej trefné poznámky k môjmu vzhľadu, hovorí mi tie veci, ktoré si ja o sebe nemyslím. Dobíja ma.
„Si hotový, pozri sa."
Konečne !
Hneď to vyzerá inak, ženská ruka dokáže gigantické zázraky. Ak by som ja nebol ja, ale normálny smrteľník, nenapadlo by mi, že toto môže byť Michael Jackson.
„Neuveriteľné ... !
Jedným dychom dodávam a obzerám sa v zrkadle ešte stále.
„Jasné, že je to uveriteľne. Robili to moje ruky."
Pochvaľovala svoje schopnosti dizajnérky. Protest by bol zbytočný.
„Ja tíško súhlasím, vlastne najradšej by som to vykričal. Kde by bola moja maličkosť bez teba ?"
V zápätí sa moje telo otočilo oproti Eme, tvárou v tvár.
„Je zvláštne vedieť, že pod touto maškarádou sa ukrýva muž môjho života, ale navonok je to cudzí človek."
Stáli sme oproti sebe, slovo prevzala Ema, ja sa iba prizerám a počúvam, všetko čo vysloví.
„Nepovieš nič ?"
S úsmevom dodala a hladila ma po falošných fúzoch.
„Nie je treba. Všetko bolo povedané."
Neveriacky hľadela, akoby nerozumela mojim slovám.
„Žeby mali moje slová konečne zmysluplný zmysel ?"
Rozosmiala ma.
Spojenie slov zmysluplný zmysel mi bolo neznáme. Dnes je moja premiéra. Pochytil ma prudký smiech, bolo potrebné sa niečoho chytiť. Môj smiech znel sám len chvíľu, pridal sa i nežný hlások, ktorý sa zmenil na hlasnú sirénu jedného tónu.
„Mmm ..."
Prvé čo zo mňa po záchvate dokázalo újsť.
„To je zhrnutie ?"
„Jediné čo mi napadlo."
S výdychom odpovedám a dotýkam sa jej bokov. Postačili jemné dotyky a pred očami vidím naše telá ležiace na koberci, ako pred niekoľkými hodinami.
„Nechceli sme náhodou ísť von ?"
„Isteže. Až po tebe."
Ešte posledný pohľad do tváre, ruka v ruke opúšťame priestor kúpeľne a v neposlednom rade i samotného apartmánu. Výťahom sme sa spustili na prízemie a naše kroky sa zastavili na recepcii.
„Ako vám pomôžem ?"
Mladík na recepcii upriamil svoj pohľad práve na mňa. Určite si kladie otázku kto som. To tie fúzy.
„Prepáčte pane, vy ste ubytovaný u nás ?"
Bystrosť mladého muža ma tak povediac príjemne pošteklila, bol roztomilo zdvorilý a nesmelo kládol otázku.
„Áno, my sme tu ubytovaní, na meno Michael Jackson."
Ozvala sa Ema zadržiavajúc pohromu menom smiech. Nie, nie smiech, ale výbuch.
Mladík menom Carlos sa pozrel na mňa ešte raz a ironicky doplnil svoje pohľady.
„Myslíte, že neviem koľko je 2 plus 2 ? Toto nie je Michael Jackson, kto ste pane ?"
„Verte či neverte, toto je Michael, navyše sa ponáhľame. Buďte taký láskavý a podajte mi kľúč od BMW."
„Ľutujem madam, to nepôjde. Čiernych "pasažierov" tu nenechávame pobehovať ako sa im zapáči. Ak sa nepriznáte kto ste, zavolám ochranku !"
Už som to nevydržal, ten potláčaný smiech musel ísť von.
Hneď je mi lepšie, cítim sa uvoľnený.
Môj orlí zrak si všimol, že Ema stráca trpezlivosť a tak to preberám ja.
„Ak chcete dôkaz, že tu stojí skutočný Michael Jackson, poďme niekam dozadu a zaspievam vám."
Bola to výzva pre obe strany, ale pre Carlosa mala väčšiu hodnotu. Pravdu mám ja.
„Na to zabudnite."
„A prečo nie ? Mám spievať tu ? Nerád by som upútal pozornosť hostí, chceme ísť von v pokoji."
Humorným tónom vediem celý priebeh debaty, akoby o nič nešlo, pritom išlo o všetko. Psychológia nepustí, presvedč súpera, že si silnejší a vyhral si.
„Tak fajn, poďme do priestoru pre zamestnancov, tam sa preukážete, pane."
Dostavil sa úspech !
Stratili sme sa z dohľadu ľudí, ocitáme sa v malom priestore pre zamestnancov hotela, konkretne recepčných.
„Tak spustite, počúvam vás."
Ema stála vedľa mňa a celý čas ma podporovala, držala za ruku a nebezpečne hľadela na recepčného. Hotová komédia.
„Ak smiem vedieť, ktorú odo mňa poznáte ?"
„Prosím vás, začnite."
Nepoddal sa, nevadí. Výber teda nechal na mne. Po rozume mi behali slova z piesne Smooth criminal. Bolo to jasné, zaspievam mu toto. Hlboký nádych, úsmev na perách a v miestnosti zaznel môj hlas. Po vydaní prvých tónov sa Carlos postavil, oprel o stenu, sklonil hlavu a hneď na to ju zodvihol. Spev pokračoval stále, až kým mladík nezdvihol pravú ruku a nezastavil ma.
„Už mi veríte ?"
Bez slov prikývol, líca mu zdobila červená farba, bolo jej neúrekom. Carlos nevedel čo v situácii akou je táto povedať.
„Pán Jackson, jáá ..."
„Budem to brať ako áno."
„To áno, áno verím, že ste to vy, ale ..."
„V poriadku, nebudete veriť, ale mám radosť."
Dezorientovaný pohľad mladého recepčného sa zdvojnásobil. Oči mu div z jamiek nevyskočili.
„Ste rád, že som vás nespoznal ? Tomu akosi nerozumiem."
„Áno som, táto maškaráda splnila svoj účel."
„Vy sa chystáte niekam na karneval ?"
Fíha.
Na karneval, no toto je zaujímavá myšlienka. Carlos je tak v šoku, že povie všetko čo má na jazyku.
Ema sa príjemne zabávala po mojom boku.
„Takýto názor moje uši ešte nezaznamenali a to mi bolo povedané kvantum vecí. Ale neboli ste ďaleko, ideme medzi ľudí, nakupovať."
„Prepáčte moju netaktnosť, ale takto ?"
„Carlos, smiem vás tak volať ?"
„Samozrejme, je to moje meno, tak asi áno."
„Fajn, viete si predstaviť, žeby Michael Jackson šiel medzi ľudí ako Michael Jackson ? Tie ľudské bytosti by ma na mieste zbavili všetkých končatín, vlasov, očí ... doslova by som zmyzol z povrchu zemského, už rozumiete ?"
Carlos si poriadne plesol po čele, povzdychol si a prikývol.
„Ale to je rafinované. Šikovné, len trošku smutné, že nemôžete ísť ako vy vo svojej podobe."
„Postreh."
Ironicky poznamenala Ema, ktorá horela netrpezlivosťou ísť konečne do centra Miami. Ona stále netuší kam to máme namierené.
„Teraz, keď viete kto sme, budete taký ochotný a dáte nám kľúče od toho spomínaného auta ? Alebo si mám ísť stopnúť taxík ?"
„Za sekundu ich budete mať v rukách, madam."
Carlos vyletel zo zadného priestoru ako výchor. My sme ho nasledovali. Pri recepčnom pulte sa nahrnulo zopár ľudí, vyzerali akoby niekoho čakali. Odhadujem, že započuli môj spev, a ten ich privábil. Keďže nevyšiel nikto koho mohli poznať, skupinka ľudí sa rozpŕchla.
„Myslíš si to isté čo ja ?"
„Na sto percent, princezná."
Jemnúčko stisnem ruku, ktorú držím v tej svojej, otočím hlavu a pier jemných ako zamat sa zľahka dotknem tými svojimi.
„Nech sa páči, tu sú vaše kľúče. Prajem príjemný zvyšok dňa."
„Ďakujeme Carlos."
Intuícia ma tak povediac postrčila, preto odpovedám Carlosovi ja, ak by odpovedala Ema, zdvorilosti môžeme zamávať. Irónia z nej sŕšala naďaleko.
„Konečne ideme vonku. Horím netrpezlivosťou od prekvapenia."
„Ale Ema, nebuď na Carlosa taká, mala by si byť rada. Tvoje veľdielo nevyšlo nazmar. Upravila si ma na nespoznanie."
„Veď aj som spokojná so svojou prácičkou, no vedomosť, že netuším čo máš v pláne ma ubíja. Chcem to už vedieť. Z toho pramení moje nepríjemné reprezentovanie."
S úsmevom Emu vystískam, pretože len čo zistí kam dnes pôjdeme, všetok stres z nej opadne a rozplynie sa ako horúca čokoláda.
S týmto pocitom strčím vložím kľúč do štartéra a naše dobrodružstvo môže začať. Našťastie poznám v centre známe hračkárstvo, takzvaný Toy Town. Nachádza sa na The Square Shopping Centre, je to takmer na konci centra Miami. Čaká nás najmenej polhodinová cesta tam. Pri zlých cestných podmienkach aj viac.
Počas jazdy na dané miesto som si predstavoval rozprávkový svet. Svet v dobe rytierov, drakov, zlých čarodejníc. Naše auto predstavovalo obrovitánsky koč ťahaný tuctom koní. Seba som videl ako člena rytierského bratstva a Emu ako dobrú vílu, ktorá ma bude ochraňovať pred kúzlami zlých čarodejníc. Od kráľa sme dostali poverenie oslobodiť uväznené deti v obávanej dračej hore.
Všade naokolo nám hrozilo nebezpečie, mesto sa v mojich predstavách zmenilo na tmavý les plný nástrah a nebezpečenstva od divých zvierat, alebo spomínaných čarodejníc, či lúpežných banditov.
Počas jazdy autom sa neudialo nič neobvyklé, lenže čím viac boli semafórové svetielka bližšie, tým väčšie kolóny utvárali motorové vozidlá vďaka žltým taxíkom a ich nervóznym vodičom.
V rozprávkovom svete sa objavili tri odstrašujúce čarodejnice, ktoré mali schopnosť privolať si na pomoc duše mŕtvych. Hrdinsky som vytasil meč a čelil ich zlu. Boli prefíkané a rýchle, môjmu pozorovateľskému zraku neušla ani jedna z nich, a tá ochutnala ostrosť meča spravodlivosti. Môj verný spoločník, ostrý meč, ktorý sa tešil aj na poslednú zlú čarodejnicu, takmer vykonal zadosťučinenie, keby nenastalo to, čoho sme sa obávali. Čarodejnica privolala niekoľko duchov, aby ma odstrašila, lenže dobrá víla Ema zasiahla, zbavila ma nečakaných prekážok, nepokojných duchov. Teraz to bolo ona proti meču. Jedným švihom ostal z čarodejnice iba prach a naša cesta pokojne pokračovala k dračej hore.
Inými slovami, pohli sme sa z kolóny.
Naša cesta nebude mať dlhú trvácnosť, do Toy Townu dorazíme skôr než vyslovíte Toy Town. Ešte posledná zatáčka vľavo, kúsok rovno a zastavujeme na rozsiahlom parkovisku. Vyhliadli sme si pekné miestečko blízko vchodu, ako stvorené pre nás.
„Milá Ema, je to tu. Začíname naše malé dobrodružstvo nákupom hračiek v tomto kráľovstve."
„Tak to ma podrž ! Robíš si srandu."
Sánka dolu, skrátený opis Eminej reakcie. Tvárila sa rozkošne, najradšej by som ju pohĺtil do seba.
„Sme tu reálne. Ideme na to."
Vyskočil som z auta a otvoril dvere pre Emu ako gentleman. Ruka mi zakotvila na Eminom páse, spoločným krokom sa pohýňame vpred do sveta hračiek. Výťahové dvere sa otvorili dokorán a my s radosťou nastupujeme do malého výťahového priestoru, ktorý opúšťame až na druhom poschodí. Po vystúpení sa ocitáme pred obrovskými samootváracími dverami, nad nimi je vytýčený názov TOY TOWN.
Úsmev zdobí naše tváre, veselý máme krok, pripomíname postavičky z rozprávok. Zvieratká stráži leví kráľ, tak obzri si ho a spomaľ. Medveď veľký ako hora, odplaší aj netvora. Psík je ochránca človeka, to je pravda odveká. Bábiky mamičku potrebujú, dievčatká sa s nimi rady zahrajú.
„Michael, nemôžem uveriť tomu, čo tu robíme. My sa hráme s hračkami."
„A to sme len na začiatku, potom pôjdeme ešte niekam."
„Kam ? Kam ?"
„Prekvapenie. Hračiek máme dosť, alebo ešte vezmeme ?"
„Čo myslíš, hm ?"
„Chápem, nakupujeme ďalej."
Ema beží vpravo, ja rovno. Obaja ponárame duše do každej jednej hračky, toto je lepšie ako nejaké večierky, či bály. Odporúčam všetkým dospelým stráviť aspoň hodinu na takomto mieste. Zabudnete na všetko, vnímate iba tieto úžasné novodobé hračky. Každá je špecifická iným spôsobom, a ja doprajem detičkám krásny pocit, z najnovšej hračky, z veci ktorá bude len ich, s ktorou sa môžu podeliť a navzájom si ich požičiavať. Bažím po detských pohľadoch a úprimnej radosti z toho čo im s Emou prinesieme.
„Tu si, našiel som ťa."
„Pozri čo som vybrala, je to ohromné."
Ema mi ukázala všetko čo bolo podľa nej perfektné a vhodné, pri tom nevedela kam to pôjde. Je úžasná, milujem ju !
„Princezná moja, tvoj výber je fantastický. Teraz môžeme ísť všetko zaplatiť."
Šikovne sa presúvame k pokladni, kde naukládame všetok tovar. Nebolo toho málo, práve naopak, akoby sme so sebou odnášali celé hračkárstvo. Predavačka si napravila okuliare, ktoré dopĺňali jej tvár, zaborila sa do stoličky a začala nákup blokovať. Trvalo 15 minút pokiaľ všetko nablokovala. Chuderka, v duchu som ju trošku ľutoval, ale pre tie deti to stojí za tú námahu. Týmto spôsobom i ona prispela k radosti chorých detí.
Kreditka bola záverom toho blokovacieho trápenia. Hneď ako mi ju postaršia pani vrátila, pochytilo ma vzrušenie z tejto veľkej veci.
Z hračkárstva si odnášame tri obrovské krabice plné hračiek a hračiek. Bol problém vopchať ich do auta, ale podarilo sa nám to. „A ide sa ďalej."
Dodávam s nedočkavosťou a dávkou tajuplnosti.
„Michael, chceš ma zabiť ?"
Pri cúvaní som dupol na bŕzdu a plne sa otočil k Eme.
„Si si istá svojou otázkou ?"
„Áno, od nedočkavosti ma ide rozdrapiť. Nakúpili sme tisíce hračiek a stále neviem kam sa chystáme."
V momente vycerím zuby žiarovo belasej farby a šepotom odpoviem.
„Uvidíš."
Emu skoro naozaj rozdrapilo, lebo nedostala odpoveď akú chcela, lenže prekvapenia nemožno vyrzadiť. To by už neboli prekvapenia. Bude jej to stáť za tieto malé plamienky zlosti.
Zaradil som rýchlosť, nasledujúca zastávka Miami Children´s Hospital na Southwest Avenue.
NEMOCNICA
Sedíme v kancelárii riaditeľa nemocnice. Riaditeľ oficiálne vie, kto sedí v jeho pracovni a aký má zámer v nemocnici, ktorú vedie.
„Inými slovami, žiadate ma, aby sa nemocnica uzavrela, a aby ste mali prístup ku všetkým detským oddeleniam, je tak ?"
„Lepšie by som to ani ja nepovedal."
Spokojne mu prikývnem a nemotorne sa pomrvím na pohodlnej koženej sedačke tmavej farby.
„Viete, ak by ste mi to oznámili skôr, povedzme včera, zorganizoval by som niečo v takomto duchu, lenže odrazu uzatvoriť nemocnicu a teraz počas návštevných hodín ? Ako to vysvetlíme rodinám ? A všetkým navôkol ?"
Riaditeľ hovorí pravdu, moje predstavy boli príliš jednoduché, ale túžba po detskom smiechu je silnejšia ako dôvody na odloženie takejto veci. Srdce mi ide puknúť, ibaže v kútiku duše verím v uskutočnenie plánu. Už keď sme tu a s toľkými hračkami, hádam nás nevyhodia.
„Pán ... ehm ..."
„Gregory, Gregory Norris."
„Ďakujem, pán Norris, povedzte mi jednu vec, koľko prachatých zazobancov sem príde a ponúkne Vám niečo tak čisté a láskyplné? Koľkí to urobia z dobrej vôle a nie pre prachy či prestíž, alebo kariéru ? My tu sedíme, chceme potešiť choré a utrápené malé stvorenia, ktorým hovoríme deti. Podarovať im kúsok z vonkajšieho sveta, nie len negativizmus. V Toy Towne sme strávili vyše dvoch hodín, prídeme sem a Vy nám poviete toto ? Iní na Vašom mieste bez námietok urobia dobrú a správnu vec ! Prosiť sa rozhodne nebudeme, ideme Michael."
Temperamentná Ema chytila moje rameno a ťahala ma k dverám, ale v tom nás zastavil Gregoryho hlas.
„Počkajte, prosím."
„Áno ?"
„Zmýlil som sa."
„V akom zmysle, vysvetlite nám to."
„Odhadol som Vás zle. Vaše slová ma presvedčili, síce podniknúť krok, ktorý žiadate nemôžem iba tak, ale kvôli Vám to urobím."
EMA
Hip, hip hurá !
Dnes mám skutočne skvelý deň. Môj podrezaný jazyk konečne poslúžil na správnu vec, a netrepal hlúposti do vetra.
Riaditeľ nemocnice prehovoril do rozhlasu, oznámil zamestnancom ako i celej nemocnici, že z dôvodu špeciálnej návštevy sa priestor nemocnice uzatvára verejnosti na neurčitú dobu.
Pocit zadosťučinenia ma hrial na hrudi po celý ten čas, čo hovoril do rozhlasu.
„Ďakujeme Vám pán Norris, nebudete ľutovať svoje rozhodnutie, za to ručím, akože sa volám Michael Joseph Jackson !"
Mike a pán Norris si podali priateľsky ruky, ľady sa prelomili a všetko bolo na najlepšej ceste. Čas návštíviť detičky v izbách sa nezastaviteľne blížil každou sekundou.
„Ešte jedna vec, hračky pre deti, kde ich máte ?"
„V aute. Priniesli sme tri obrovské plné krabice. Bolo by fajn, ak nejakí ošetrovatelia pomôžu."
„To zariadim pán Jackson, prinesú sem všetky krabice, budú Vám ochotne pomáhať rozdávať. Vrchná sestra Vás bude sprevádzať detskými oddeleniami."
„Veľká vďaka, na dnešok som sa pripravoval už od včera. Naplnili ste moje očakávania."
„Rado sa stalo, môžete mi veriť."
V rozhovore nás vyrušilo nečakané klopanie. Do miestnosti vstúpil jeden z ošetrovateľov.
„Pán riaditeľ, v nemocnici sú čisto zamestnanci, tak ako ste si želali."
„Vrelá vďaka Norman, budem potrebovať ešte jednú vec."
„Počúvam Vás."
„Vezmi si na pomoc dvoch kolegov, zbehni na parkovisko a z auta značky BMW, tuto pani Jacksonová vám ukáže, ktoré auto to je, vezmete tri krabice s hračkami."
„Spoľahnite sa. Pani Jacksonová, idete ?"
„Jasné, okamih."
Otočila som sa k Michaelovi, obajala ho, pobzkala a spokojne odkráčala so sympatickým ošetrovateľom. Vysoký, urastený, široké a svalnaté ramená, vyšportovaná postava, ach. Nie jedna ženská by slintala ako besná, lenže ja už mám svojho vysnívaného. Tohto môžem obdivovať čisto zo ženského hľadiska. Vyjadriť názor, toď vše.
Za krátky moment k nám pribudli ďalší dvaja ošetrovatelia, v kráse nezaostávali za Normanom. Všetci sú mladí, krásni, plní energie a určite aj lásky.
Ale to som odbočila príliš ďaleko i hlboko, čiže enormnou rýchlosťou prepínam na spätné obrátky mozgu, k našej misii. Chlapci začali vyťahovať krabice z auta. Obdivuhodné s akou ľahkosťou ich vyberali, nám s Michaelom to trvalo celé veky. Oni za pár sekúnd držali krabice v rukách. Až vtedy svaly na ich rukách vyšli na výslnie. Všetky žily povychádzali na viditeľné miesta, títo týpkovia musia denno-denne pracovať a zdokonaľovať svoje mužné krivky.
Uch !
Môjmu mozgu dáva zabrať prítomnosť troch príťažlivých, mladých a pre mnohé osoby ženského pohlavia ba dokonca dokonalých mužských.
Ako chápem, že je to normálne, ale ja nemôžem a nechcem mať takéto myšlienky a obzerať si ich telá ako to robím teraz.
Stačí, ty špekulantský kus hmoty uložený v mojej lebke !
Pre mňa existuje len On, iba Jeho telo !
Myšlienky mám nastavené, môžeme sa vrátiť k Mikeovi a riaditeľovi.
Pri vstupe do kancelárie sa celou miestnosťou ozýval Michaelov hlasitý smiech, pochechtával sa i pán Gregory. Kto vie o čom tí dvaja muži básnili.
„Ema, práve sme ťa spomínali, drahá."
„Mňa ? V akej súvislosti ?"
Prekvapene kladiem otázku a v duchu chcem poznať odpovede do detailov.
„Debatovali sme tuto s pánom Gregorym, prečo sa nachádzame v Miami. Pri rozhovore mi naskočila spomienka na vírivkovú udalosť. Celkom slušne nás to pobavilo."
Takmer som vyslovila jednu sarkastickú poznámku, no radšej tento krok vynechám, netreba pokaziť túto chvíľu.
„Ach ták, a ako si všímam Michael, nemáš na sebe preoblečenie."
„Bystré dievča. Pri obdarovaní tých detičiek chcem mať svoju podobizeň. Pocit zadosťučinenia by nenabral na plných obrátkach, keby som k nim prišiel ako bradatý strašiak."
Táto pripomienka rozosmiala každého v kancelárii. Rozkošne milé slová vyšli z jeho úst.
Musím ale súhlasiť. Už keď sme tu, tak so všetkým čo k tomu patrí, v prvom rade naša podoba musí byť.
„Vrchná sestra čaká na chodbe. Neskôr určite prídem za vami."
„Ďakujeme pekne. Bolo nám potešením."
„Potešenie na mojej strane !"
Opätovné podanie rúk, ošetrovatelia otvorili dvere a my z nich pomaly vychádzame.
„Prajem dobrý deň. Volám sa Margarita, pracujem tu ako vrchná sestra a budem vás sprevádzať detskými oddeleniami. Oboznámim vás so všetkým, čo budete chcieť vedieť. Na záver dodám, že je mi obrovskou cťou sprevádzať po našej nemocnici takú osobnosť, akou ste Vy pán Jackson i Vaša manželka."
Milšie predstavenie a privítanie som nezažila hrozne dlho. Je to sympatická žena. Jej sprevádzanie nám bude prínosom.
„Poctení sme my Margarita. Rozhodne sme šťastní, že viesť po tejto nemocnici nás budete Vy. Mohli nám prideliť nejakú negativistickú ropuchu a to by bola katastrofa."
Tú poslednú vetičku som si nemohla odpustiť. V podstate je to pravda, mohlo to tak reálne byť.
Keďže svojou úprimnosťou v dnešný deň bodujem, uznali sme za vhodné ísť za deťmi.
Jednotlivé oddelenia neboli ďaleko, nachádzali sa práve na tomto poschodí. To bol len začiatok, na horných poschodiach sú ďalšie.
„Ak dovolíte, začneme od týchto dverí číslo 122. Nájdeme tu deti s ľahšími zlomeninami, narazeninami a vykĺbeninami."
Margarita otvorila dvere, vošla dnu, milo detičky pozdravila a nechala nám voľnú cestu k nim. Michael ostal stáť celý bez seba. Nadišla chvíľa, za ktorú bojoval, konečne môže venovať všetkú svoju pozornosť iba im.
V izbe sa nachádzali deti vo vekovom rozpätí od 7-12 rokov, tak nám to povedala Margarita. Staršie decká spoznali Michaela a okamžite spustili kvikot, ukázali radosť a prekvapenie z nich sŕšalo. Mali plno otázok, obklopili Michaela a ten ani krok neurobil, vlastne nemohol. Nedovolili mu to.
„Ste nádherní, rozkošní. Tešil som sa na vaše tváričky. Niečo pre vás mám, chcete ?"
„Chceméé !"
Po celú dobu som Michaela pozorovala a počúvala. To akoby k tým deťom pribudlo ďalšie. Neuveriteľne veci moje oči uvideli.
„Povieš mi ako sa voláš ?"
„Summer."
„Ale ty máš krásne meno. Za to, že si mi povedala svoje meno niečo pekné dostaneš. Bež k tamtým krabiciam a vyber si čo len chceš."
„Ďakujem."
Malá Summer pritísla svoje vlhké pery na Michaelovo líce a vlepila mu hlasnú pusu na líčko.
V takomto ducho to prebiehalo s deťami v tejto izbe, tí čo ležali na posteliach Michael sám obdaroval a povenoval im viac pozornosti.
Chytila som obrovskú slinu, prisadla si k ležiacemu chlapčekovi a robila to isté čo Mike. Navnadil ma až tak, že mi nedalo stáť a prizerať sa.
„My pôjdeme pomaličky, opatrujte sa milé detičky. Veľmi vás ľúbime, keby sme mohli, vezmeme vás k nám domov, lenže máte svoje rodiny, ktoré potrebujú poklady, akými sú deti. A ešte jedna vec, vždy ak si vezmete svoju hračku do rúk, spomeňte si na uja Michaela, že tu bol a tešil sa s vami a z vás. Ahojte."
Decka spustili hlasný protest, nechceli nechať Michaela odísť. Vrchná sestra mala problém upokojiť situáciu a samotné deti. Niektoré dokonca až plakali, na to sa Michael nemohol pozerať a rozplakal sa s nimi. Také silné emócie nepocítite, kým to nezažijete, presne ako ja. Dostalo ma to ako Michaela.
„Deti, deti ! Nesmúťte, neplačte, tešte sa, lebo ja som šťastný. Mal som možnosť stráviť chvíľu s malými anjelikmi, ktorí ma dokázali urobiť nekonečne šťastným. Budem spomínať na tento deň."
„Ujo Michael, prečo plačeš ?"
Malé 7 ročné dievčatko menom Summer položilo trefnú otázku Michaelovi. Veľmi všímavé dieťa.
„Teba trápi prečo plačem ja ?"
Protiotázka. Michael rýchlo zotrel slzy z očí a vyčaril úsmev pre malé dievčatko.
„Áno, si veľký."
„Moja zlatá, poviem ti prečo. Ak plačete vy deti, plačem i ja veľký, lebo v srdci ostávam dieťaťom. Cítim všetko, čo pociťujete."
Bystré dievčatko objalo utrápeného Michaela, povedala mu mnoho sladkých viet, čo ho enormne rzoveselilo a upokojilo. Aj ostatné deti prestali s plačom a krikom. Všetci sme sa v tichosti a radosti rozlúčili. Namierili sme si to do ostatných detských izieb. Behom dvoch hodín sa hračky z krabíc vytratili, zakotvili v rukách chorých detičiek, ktoré si vážili každú chvíľu s nami, vážili si dary, ktoré sa stali ich vlastníctvom.
Ja osobne pociťujem tú energiu a lásku, ktorú mi Michael spomínal zakaždým ak videl detskú tvár. Až teraz ho plne chápem, rozumiem prečo tvrdí, že v tvárach detí vidí Boha. Vidím ho aj ja, tú krehkosť, úprimnosť a ozajstnú lásku. Detská radosť je poklad všetkých pokladov. Špeciálne ma dostali chvíle keď sme sa ocitli na oddelení popálenín. Pohľad na tie zúbožené malé bytosti ma nútil vykričať do celého sveta čo sa to deje.
Táto možnosť byť tu s Michaelom ma ešte viac utvrdila v tom čo chcem robiť. Je viac ako jasné, že budem lekárkou, budem pomáhať a neoddýchnem si kým svoju prácu nevykonám poriadne !
„A to sú všetky naše detské oddelenia. Verím, že ste si užili čas strávený s našimi malými pacientami."
„Ďakujem Bohu i Vám, vlastne všetkým, ktorí nám dovolili prísť sem a urobiť dobrý skutok a potešiť malých anjelikov."
Súhlasím s Michaelom, ale mňa to ťahalo ešte niekam. Rada by som videla novorodeniatka, malé bábätká, po ktorom túžim a rovnako i Michael.
„Prepáčte, viem, že sme tu strávili dve hodiny, ale ak by Vám to neprekážalo, rada pred odchodom venujem pár minút novorodeniatkám."
Tvár som otočila k Michaelovi a ten moju prosbu pochopil, vedel na čo narážam a veľmi ho to potešilo. Tuho ma objal a pobozkal na vrch hlavy.
„Nasledujte ma."
Kráčali sme za vrchnou sestrou ako poslušné husy. Oddelenie pre novorodencov sa nachádzali na prízemí. Pohľad na tie chutné bábätká vo mne vyvolal túžbu držať jedno z nich v náručí. Dokonca niečo lepšie, držať v rukách vlastné bábo, moje a Michaelove.
Páni moji.
Pri takých predstavách sa všetka energia nahromadila v mojom bruchu. Cítila som sa zvláštne, popís sedí na nevoľnosť. Nedávalo mi to žiadny zmysel. Nezjedla som nič ťažké ani pokazené. Dlhšie sa to zadržiavať nedalo, moja tvár sa ocitla nad záchodovou misou. Všetko zo mňa vyšlo za pár sekúnd, ako prehánka. Celá dorazená kráčam k umývadlám a pregĺgnem pár krát vodu z rúk. Hneď čo som vyšla z toalety Mike ku mne priskočil a v jeho očiach bolo milión otáznikov.
....
(Misi255, 2. 3. 2013 16:16)