Choď na obsah Choď na menu
 


62. kapitola Zasiahlo to aj nás

5. 9. 2012
EMA
 
Hneď ako som tresla s dverami od nášho apartmánu, v celej miestnosti doznieval ten rachot.
Michael stál priamo pred dverami, ruky mal vo vreckách a hlavu sklonenú. Stál tam bez jediného slova. Nepovedal absolútbe nič, iba tam tak stál, akoby čakal na popravu, alebo na rozsudok. Čakala som, že hneď ako prídeme mi začne vysvetľovať ten incident z reštaurácie, ale ako vidím, musím to prevziať do vlastných rúk.
„Michael, čo to všetko znamená ? Prečo mi nepovieš, čo ťa trápi, čo ťa bolí, prečo ? Vieš ako teraz vyzerám ? Ako nejaká naivná hlupaňa !"
Dupla som pravou nohou a dožadovala som sa okamžitého vysvetlenia. Michael si nahlas povzdychol, zodvihol hlavu a hľadel mi do očí.
„Ja nechcem, aby si sa takto cítila, mrzí ma to. Viem čo si o mne myslíš, ale nie je to pravda."
Hovoril veľmi nejasne, musela som zapájať všetky mozgové bunky, aby som to pochopila, čo nie je pravda ? Že mňa odstrčil a ... je to nepochopiteľné.
Čo akože nie je pravda ? Hovor jasne, chcem to pochopiť, zatiaľ tomu vôbec nerozumiem."
Nervy mi kolovali po celom tele ako horúca krv, adrenalín mi stúpal priamo do mozgu a slzy sa mi tlačili do očí. Bol to obrovský tlak.
„Ema, nechcem ti spôsobovať bolesť a smútok. Chcem ťa vidieť šťastnú ... "
Vetu nedokončil, pretože som mu skočila do reči, je to ťažšie ako som si myslela.
„Šťastnú ? A ako to chceš dokázať ? Tak, že mi budeš klamať a odstrkovať ma ? Ako ti mám teda pomôcť, ak mi to nedovolíš ? Prečo sa uzatváraš predo mnou ? Som tvoja žena ! Som najbližšia osoba, ako je možné, že takú vec si mi zamĺčal ?!"
„Máš plné právo byť nahnevaná, ale pochop, že som ťa chcel uchrániť pred tým, čo si dnes videla. Nezaslúžiš vidieť ma takto, nie som schopný to ... nemôžem sa ti takto ukazovať na oči."
Opäť sklonil hlavu a jednou rukou si zakryl oči. Zmocnil sa ma pocit bezmocnosti a menejcennosti. Prečo mi len vraví také veci ? Som snáď malé dieťa ? Nerozumiem týmto veciam ? Nepomohla by som mu, alebo ako to mám chápať ?!
„Michael, čo mi to tu hovoríš ? Som zmätená. Uvedom si jedno, ja ťa milujem so všetkým čo so sebou nesieš, chápeš ? Nech je to čokoľvek, aj keby si nemal ruku budem ťa milovať, aj keby si bol na vozíku tak ťa budem milovať, nedokazujem ti to dosť ? Aký dôkaz mojej lásky vlastne potrebuješ ? Snažím sa snáď málo ?"
Už som nevydržala ten nátlak, prišiel na mňa nekontrolovateľný smútok a slzy boli ako nepríčetné, stekali, akoby sa pretekali. Michael neváhal ani sekundu a priskočil ku mne, vzal ma do svojho náručia a tíšil moje emócie. Hladil ma po vlasoch, vzal moju tvár do svojích dlaní, pobozkal na čelo a opäť objal. Jeho náruč je ako to najkrajšie miesto na Zemi, miesto, kde môžeme byť len my dvaja. Je to čarovné !
„Tíško, neplač, bolí ma ak ťa takto vidím a viem, že je to moja vina. Ty si toto nezaslúžiš. Som naozaj blbec, ublížil som ti !"
Moje uši spozorneli, pretože ten jemný mužský hlas, ktorý patril Michaelovi sa roztriasol a na moju hlavu niečo padalo. Boli to slzy, Michael plakal spolu so mnou a pevne ma zovieral vo svojom silnom náručí. Iba sme tak stáli, plakali a objímali sa.
„Michael ..."
„Nie."
Priložil svoj ukazovák na moje pery a zahľadel sa mi so svojími zaplakanými hnedými očkami do tých mojich zaplakaných.
„Ty si toho povedala príliš. Uvedomil som si, že ... že som to pokašľal a úplne pokazil. Chcem to však napraviť, ak teda budeš chcieť, porozprávam ti všetko o čom ešte nevieš."
Udivene som počúvala čo mi to vraví a pomyslela som si, čo ma ešte čaká, čo také ešte neviem.
„Je toho viac ?"
Bez slov prikývol a utrel si zaslzené oči. Potom ma chytil za ruku a zaviedol do izby, kde spolu spíme. Sadli sme si na posteľ, Michael ma chytil za obe ruky a začal mi rozprávať o dnešku, o tom čo sa vlastne stalo a o iných veciach.
Nechápala som to !
Prečo mi zatajoval tak dôležité a podstatné veci, prečo ?
Dozvedela som sa, že Mike má Lupus. V živote som o takej chorobe nepočula. Nedávalo mi to žiadny zmysel, človek ako on má hádam všetky choroby sveta. Takmer všetky, ale to je jedno, počúvalo sa to strašne. Ďalej som sa dozvedela o problémami s pľúcami, povedal mi aj o príhode, ktorá sa mu stála keď sa prechádzal po pláži, vtedy keď bol u brata Jermaina.
Jednoznačne som sa zhrozila a takmer som ani nedýchala. Moje oči boli nonstop udivené a takmer mi vypadli z jamiek.
Taktiež mi Mike prezradil svoje problémy s nespavosťou. Spôsobili to časy keď bol ešte maličký, často cestoval a vždy ak na chvíľku zaspal, ihneď bol zobudený a musel ísť na scénu.
Tragédia !!
Neuveriteľné veci som sa dnes dozvedela a nemala som žiadny relevantný argument, ktorý by som mu mohla rozumne podať.
„To je celá pravda, ktorú si o mne nevedela."
Dodal len čo zazrel moju prekvapenú a zhrozenú tvár. Sama som nevedela ako mám na to zareagovať. Nechcela som povedať niečo hlúpe.
„Páni !"
To bolo jediné čo som momentálne zo seba vypustila, zdalo sa mi to aj najrozumnejšie než nejaké "múdrosti", ktoré by som určite povedala v návale emócií.
„Chápem. Zmenila si na mňa názor, určite budeš chcieť, aby som zmizol z tvojho života."
Hovoril veľmi pomaly a krehko. Jeho slová ma strašne ranili, odkiaľ zase vyhrabal tento nezmysel ? On má nejaký zle začarovaný klobúk, z ktorého vyťahuje tieto nezmysly ?
„Michael !"
Okríkla som ho hneď ako som sa vrátila nohami na Zem.
„Odkiaľ si vyhrabal takýto nezmysel ? Ako si to môžeš vôbec myslieť ?"
Dnes je buď divný deň, alebo niekto nalial Michaelovi nový mozog. Prečo si pre Boha myslí také na hlavu padnuté veci ?
„Takže ty to nechceš urobiť ?"
Očká sa mu rozjasnili, akoby som dala malému chlapčekovi lízanku. Je toto vôbec pravda ?
„Isteže nie, hlupáčik. Nikdy to neurobím, prisahali sme si vernosť v dobrom i v zlom, zabudol si ? A navyše ťa nekonečne milujem, akoby som ti mohla zmiznúť zo života, hm ?"
„Nezabudol, to sa ani nestane. To všetko mám hlboko vo svojom srdci, ako aj teba, ale myslel som si ... "
Zastavila som ho skôr, ako by opäť povedal niečo "pekné".
„Nemysli si ! Nič také si nemysli, je to blud, omyl, nezmysel. Nazvi si to ako len chceš, je to jedno, ale zapamätaj si, že ťa milujem a nikdy sa ťa nevzdám, ani ťa neopustím. Jasné ?!"
Teraz som ja chytila jeho tvár do svojích dlaní a prizvukovala mu tieto slová, ako nejaké náboženstvo. Musela som sa uistiť, že sa tieto reči už nikdy nedopočujem z týchto sladkých pier.
„Sľubujem ti, že už nikdy nepoviem nič z toho čo dnes. Budem ti len a len dôverovať, vlastne ja som ti vždy dôveroval aj dôverujem. Hovorím o silnejšej dôvere, dnešok mi dal mnoho do ďalších rokov s tebou."
Po týchto slovách si ma Michael k sebe pritiahol a vrúcne ma objal, akoby tým niečo vyjadroval. Totiž, jeho gestikulácia a pohyby tela, prezradia omnoho viac než jeho slová. Z toho by som mohla čítať ako z otvorenej knihy.
Ja som samozrejme nevydržala a potrebovala som ho pobozkať, pocítiť tú lásku, ktorú mi dáva, podporiť ho, nech vie, že v tom nie je sám. Náš bozk bol doslovne horúci.
„Dolieha na mňa únava, pôjdem si ľahnúť."
Upovedomila som ho hneď, ako sa naše pery vzdialili a ja som si zývla, akoby som chcela zjesť celý svet.
„V poriadku, moja drahá."
Prikývol a pohladil ma po tvári. Kútiky pier sa mu dvíhali v postupných intervaloch až sa mu vyčaril na tvári maličký upokojujúci úsmev.
Neváhala som a vyzliekla si veci, ktoré som mala na sebe. Navliekla som si obľúbené tepláky a tričko. Pritúlila som sa k Mikeovi na posteľ a hlavu si oprela o jeho ľavú časť hrudníka.
Je to lepšie ako vankúš !
To sa ani nedá s vankúšom porovnávať, ale zaspávalo sa mi naozaj krásne. V uchu mi hrala tá najkrajšia hudba, ktorú môžem počúvať, tĺkot srdca muža, s ktorým zostárnem. Hlava sa mi nadvihovala pri každom jeho nádychu, bolo to ako uspávanka.
Toto môžem odpočúčať každému.
Ani neviem kedy, ale sladko som zaspala.
 
MICHAEL
 
Len čo som započul ako Ema bezstarostne odfukuje, vedel som, že tvrdo spí. Jej to nikdy netrvalo dlho, zaspí behom pár minút.
Aspoň ona !
Chvíľočku som sa vyžíval v hraní sa s jej vlasmi, ale potom som opatrne preniesol jej krásnu hlavu na mäkký vankúš, ktorý som ešte poriadne našuchoril, aby si mohla kvalitne oddýchnuť.
Nedalo mi len tak posedávať v apartmáne a tak som sa rozhodol, že zídem na prízemie, poobzerám sa, či neprišiel niekto známy, koho by som poznal aj ja.
Keď moja noha prešla z výťahovej podlahy na tú hotelovú, moje ucho zaznamenalo akýsi známy mužský hlas. Povedal som si, že to určite nebude tá osoba, ale hneď ako som sa obzrel na recepciu utvrdil som sa vo svojích podozreniach.
On ma nevidel, snažil som sa prísť k nemu nepozorovane a prekvapiť ho. Toto si určite nepredstavoval, keď sem prišiel.
„Búú !"
Vykríkol som spoza chrbta na Stevena Wondera. Ten sa absolútne nezľakol, to mi nešlo do kopy. Tak som sa snažil a ... no nič, skúsim nabudúce.
„Budem hádať, mohol by to byť asi tak 177 cm vysoký muž, ktorý má na svedomí albumy ako je Thriller a Bad. Uhádol som ?"
Nemám čo dodať, odhalil ma aj s topánkami.
„Ako to robíš Steven ? To sa nedá pochopiť."
Presviedčal som jeho alebo seba ? Úprimne som tomu nerozumel, ale on mal zrejme vysvetlenie.
„Keď dospeješ, pochopíš to."
A opäť som mal možnosť nabažiť sa toho Stevieho smiechu. Ó áno, nevideli sme sa odkedy sme spolu naspievali Just good friends k albumu Bad.
„Možno máš pravdu Stevie. Nič menej ťa rád vidím, chýbal si mi."
Dodal som so smiechom a nalepil sa na Stevieho hruď. Som zvedavý, čo tu robí, ale logicky si to viem dosadiť.
„Aj ja teba Mike. Je super, že som stretol práve teba."
„Ako to myslíš ? Čakal si tu nebodaj Lionela Richieho ?"
Rozosmial som sa, ale Stevieho výraz vyzeral, akoby to bola pravda.
„Presne tak Michael, očakával som tu jeho. Prišli sme sem spolu, ale niekam sa mi vyparil. Využil to, že nevidím."
V tom sme sa rozosmiali obaja, Stevie si dosť často uťahuje zo svojho hendikepu. Je s tým dostatočne zmierený a my to akceptujeme tiež, preto radi a ochotne pomáhame tomuto obdivuhodnému chlapíkovi.
„Čiže je tu aj Richie, ja som ho ale nevidel."
„Tak kam sa vyparil ten frajer ? Je mi to jedno, jeho chyba. Prišiel o skvelú stretávku."
„Nepreháňaj Stevie."
Kývol som rukou, ale úsmev sa mi porával s kútikmi i naďalej.
„Ja nič nepreháňam, poď, odprevadíš ma do hotelovej izby."
Ochotne som Stevieho chytil za ruku, ale ešte pred naším odchodom dal voľno svojím ochráncom. Hneď po tom sme sa "rozbehli" k výťahu. Stlačil som tlačítko a čakali sme.
„Kde máš izbu ?"
Prelomil som ticho, ktoré ja tak "milujem", pretože to mi Stevie neprezradil, keď ma požiadal o doprovod.
„Vieš, pôvodne som chcel byť ubytovaný tam, kde si ty, ale keď mi recepčný oznámil, že v tom apartmáne býva akýsi  Michael Jackson aj s manželkou, takmer som nedýchal."
Vysvetľoval, používal pri tom ruky a občas výskol. Smial som sa, on vždy vedel vtipne prednášať.
„To mi je úprimne ľúto, že som bol rýchlejší."
Na toto Stevie reagoval tak, že mi prstom pichol do rebier, trafil sa na prvý krát, a dosť bolestivo, ale neviem ako to urobil.
„Takže to znamená, že ja som dostal izbu pod vami, o poschodie nižšie, vraj je to tiež luxusná izba, vidieť to nemôžem a tak mi to povieš ty. Určite mi klamať nebudeš, že ?"
Na to som už neodpovedal, pretože k nám dorazil dlhoočakávaný výťah. Pomohol som Steviemu bez nehody nastúpiť a stlačil som požadované poschodie. 
Netrvalo dlho a naše ticho prerušil improvizovaný spev. Bola to známa pieseň, presnejšie We are the world v podaní Stevieho Wondera. Ja som neváhal a pridal som sa, len my dvaja - duo, sme si zaspievali pieseň, ktorá ma obohatila o niekoľko ocenení, a ktorá splnila svoj účel.
Spev nás doprevádzal aj cestou do apartmánu, ale teraz to bola pieseň Just good friends, ktorú som spieval aj na mojom Bad tour so samotným Steviem, bola to úžasná live show.
Občas niekto vyšiel z izieb a obdivoval naše umenie, ale my sme šli aj cez to, mňa trošku pochytili rozpaky, ale spev to vyliečil. Veď za to som sa hanbiť nemusel, tým sa živím.
„Tak, sme tu."
Víťazne som oznamoval dezorientovanému Steviemu. Ruky vystrel pred seba a pomalými kromi sa dostával do apartmánu.
„Ako to tu vyzerá Mikey ?"
Pýtal sa rozhliadajúc sa po izbe. Je to paradox, že človek, ktorý nevidí sa rozhliada po izbe zatiaľ čo mnohí vidiaci to ani neurobia.
Smutné.
„Máš to tu útulné, naozaj krásne, škoda, že to nemôžeš vidieť tak ako ja."
Povzdychol som si a pristúpil k nemu.
„Už som si zvykol, mne to nevadí, verím očiam iných."
Zasmial sa, všetko vážne premení na srandu, to je prístup hodný bojovného človeka.
„Ako som povedal, je to tu útulné, bude sa ti tu bývať pohodlne."
„Ďakujem za opis môjho apartmánu. Posadíme sa, nebudeme stáť."
„Iste."
Pozvanie som prijal, dvere som zavrel a prisadol si ku Steviemu na pohovku, ktorú sám našiel.
„A ako dlho si tu ubytovaný ?"
Opýtal sa otáčajúc sa za mnou, vlastne mojím hlasom.
„Sme tu od pondelka. Budeme tu ešte dva týždne."
„Ja som tu tiež na dva týždne, teda aj Lionel."
Potešil som sa tejto správe, takže si to zhrnieme, máme tu Chrisa s Amy, Stevieho a Lionela. To je pecková zostava, všetkých pekne zoznámim a hneď nám bude veselšie, o to sa postará Stevieho humor a Lionelov oneskorený postreh reagovať.
„Lepšiu správu si mi ani nemohol oznámiť priateľu. Neskôr vás s niekym zoznámim."
Tajomne som prezradil. Stevie ihneď zisťoval o koho sa jedná.
„Mne a Lionelovi ? A koho ?"
Ach ten Stevie, rozosmeje človeka ani nevie ako.
„Pokiaľ viem, tak hovorím o tebe a Liovi, áno. Predstavím vám pre mňa dôležitých ľudí. Všetko sa dozvieš v pravý čas, ver mi."
Pobavene som odpovedal a tľapol Stevieho po pravom ramene, on mi tľapnutie oplatil tak isto tľapnutím, ale po tvári.
„Dobre teda, som zvedavý o koho ide, kto sú tí dôležití ľudia. Mám však cítenie, že sú to dobráci keďže o nich tak milo rozprávaš."
„Oni sú viac než to, sú to anjeli na Zemi, veľmi ich milujem, patria do rodiny."
„Potom sa teším ešte viac, rád spoznávam ľudí, ktorí ťa robia šťastným a veselým, ty si to zaslúžiš."
Chytil ma za ruku a jemne ju stlačil. Jeho slová zneli ako balada, boli pravdivé, ale bolo to na mňa až príliš chvály. Nie žeby som to nemal rád, to nie, iba nie som na to zvyknutý, ja som skromný človek, stačí mi veľmi málo ku šťastiu. Napriek všetkému ma Stevieho slová potešili a zahriali pri srdci.
„Ďakujem Stevie."
Odrazu sa po celom apartmáne roznášala ozvena, ktorá sa ťahala od vchodových dverí. Niekto nám klopal, vstal som a bežal otvoriť.
„Steven, prepáč, že som sa ti stratil, ale ... "
Tento dopredu nacvičený prejav sa prerušil hneď po tom, ako Lionel zodvihol hlavu a uvidel pred sebou stáť mňa.
„Ó môj Bože, Michael !"
Radostne vykríkol a vzal ma do svojích rúk. Pevne ma zovrel a na chvíľku zdvihol do vzduchu. Bol som spučený ako nejaká buchta, alebo párok v rožku.
„Mohol by si ma dať na Zem ty rambo ?"
Humorne som sa opýtal a hneď na to som bol položený pekne na bezpečnú hotelovú podlahu.
„Mikey, Mikey, Mikey, kde sa tu berieš ?"
„Aj ja ťa veľmi rád vidím Lionel, nechceš ísť radšej dnu ?"
Rukou som ukazoval dovnútra apartmánu, kde sedel čakajúci Stevie.
„Ou, prepáč, rád ťa tu vidím. Ospravedlňujem sa za môj výstup, ale pochop, nevideli sme sa od udeľovania cien v roku 1986. Medzičasom si nám opeknel, vyzeráš lepšie ako v klipoch, ty bad boy."
Toľko chvál pri vstupovaní do útulného apartmánu som ani nepočul, obzvlášt od Lionela. Trošku sa prikŕčil a rukami zovretými v päste mi jemnúčko udieral do rebier, akoby boxoval.
„Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem. Daj mi minútku nech sa spamätám z toľkej chvály a uznania."
Rozosmialo nás to všetkých, boli sme to opäť my, starí dobrí traja slávici. Kiež by s nami boli aj ostatní, ale to môžeme snívať. I táto zostava ma teší a zabáva.
„Stevie, juhúú."
Celý Lionel, to by nebol on, ak by nezačal rýpať do Stevieho, ale ten ho vždy uzemní.
„Radšej zmĺkni, vyparil si sa mi ako konský prd."
„Čo že ?"
A už tu máme Lionelovu spomalenú reakciu, zatiaľ čo on nechápal toto prirovnanie, my sme sa šúľali od popuku. Mne aj sĺzy tiekli a ani kŕčenie na zemi nepomáhalo, nedalo sa to zastaviť.
„Hééj ! To nie je zábavné, to sa len ja jediný nesmejem ?"
„Nuž, presne tak."
Odpovedal dorazený Stevie a poddal sa smiechu ako doteraz. Chudák Lionel sa snažil neklesnúť na našu úroveň a zostal vážne sedieť.
Postupom zopár minút náš smiech utíchol a ja som si prisadol k ostatným. Silno som sa snažil, aby sa to nespustilo zase, ale ktoho vie.
„Takže, toto sa dá považovať za koniec vášho výstupu ?"
Bez slov sme prikývli, akoby sme si prečítali myšlienky, ale mini úsmev sa nám obom pohrával s perami.
„Fajn. Teraz by som rád vysvetlil, kde som bol."
„Spusť, my počúvame."
Dýchaj zhlboka, dýchaj zhlboka, opakoval som si v hlave, ale ono je to fakt silnejšie ako ja. Čakal som už len na nejakú "bombu".
„Aby som uviedol veci na pravú mieru, bol som na toalete, ..."
A máme to tu !
Prišla tá bomba a začalo sa to od znova, Lionel však pokračoval aj cez náš záchvat. Musel nás prekrikovať, my sme nekričali, ale výskali od smiechu.
„Podotýkam, bol som tam len krátko, hneď na to som šiel do hotelovej reštaurácie a najedol som sa. Ten let zanechal na mne stopy."
My sme doslovne šaleli, každé slovo, ktoré Lionel povedal, nás len viac vyhecovalo a doslovne sme odpadávali !
„Môžete prestať ? Prídem o uši !"
Toľko vážnosti z jeho strany som ešte nezažil, asi zjedol niečo pokazené.
„Lionel, odbúraj stres a zasmej sa s nami, načo toľko vážnosti ?"
Skúšal Stevie, či to padlo na úrodnú pôdu zistíme.
„Chcem si zachovať dôstojnosť."
Pozdvyhol hlavu vyššie a ľavé obočie pozdvyhol do výšin sveta.
Oh boy !
„My sme ju už zahodili."
Pridal som sa, aby v tom Stevie nebol sám. Lionel sa udivene na mňa zahľadel a vyčítavo pozeral naďalej.
„Michael, čo to vravíš ?"
„Ja ? Nič som nepovedal, máš počutiny."
Stevie nastavil dlaň a ja som mu po nej ťapol s tou svojou. Toto už lepšie byť asi nemôže.
„Je pekné, že sa na mne bavíte, ste ako deti."
Poznamenal urazený Lionel.
„Radšej ako deti, než ako vážna celebrita."
Nastalo ticho.
Znel len občasný Stevieho smiech-posmech. Narozdiel od Stevieho som videl, ako sa Lionel tváril, pozeral raz na mňa, potom zase na Stevieho.
„Ccc."
Zaznelo od neho a opäť bolo to trápne ticho. Liezol na mňa pocit, že sme to možno aj prehnali.
Naraz sa Lionel nadýchol a rozprestrel ruky okolo mňa a Stevieho.
„Mám vás rád, chlapci."
Usmial sa na široko, my dvaja sme ostali zarazení a teraz sme to boli my, ktorým akosi nedochádzali súvislosti. Ten úsmev mi nešiel do kopy s tým, ako sa tváril Lionel doteraz, žeby to na nás hral ?
Ani Steven, ani ja sme sa radšej nepýtali, nechali sme tomu voľný priebeh.
„Mike, kde je tvoja slávna Ema ?"
„Ehm, leží, teda ... spí v apartmáne."
„Spí ? Je len niečo po tretej."
Udivene sa ma pýtal. Čo je divné na poobedňajšom odpočinku ?
„Doľahla na ňu únava, po dnešku."
Na momentík som sa odmĺčal a náhodne nazrel do jedného z okien. Počasie bolo stále slnečné.
„Ach táák. Niečo sa stalo ?"
Opatrne "vyzvedal".
„Všetko v poriadku, ale mali sme svižný deň strávený v hotelovom wellnesse."
„Je tu wellness ? To si nemôžem nechať újsť."
Rozradostene si pomydlil dlane a jazyk mal vystrčený niekde na koberci. Vtipný obraz.
„Ak by som vám mohol odporúčiť jednu vec, poradil by som vám masérske služby. Je to fantázia, robia to správni ľudia."
Hrdo som ich upovedomil o tejto kvalitnej masérskej službe vďaka Morganovi a Rose.
Chvíľu sme spolu debatovali ohľadom práce, čiže hudby. Oni mi prezradili svoje plány na nové albumy, ja som spomenul tiež niečo ohľadom nového albumu, na ktorom budem tvrdo pracovať po návrate domov.
Čaká ma nekonečná práca !
„Prepáčte, musím sa vzdialiť, chcem sa pozrieť na Emu či ešte spí."
Pomaly som vstával keď v tom sa ku mne prihováral Stevie.
„Mike, čakaj !"
Lionel a Stevie sa postavili rovnako, ako na povel. Stevie urobil zopár krokov dopredu a pokračoval ďalej.
„Ak by ti to nevadilo, radi pôjdeme s tebou a pozdravíme ... Emu."
Oboch účastníkov som si očne premeral asi 5 krát po sebe a vyhlásil som konečný verdikt.
„Môžete ísť, aspoň vás zoznámim."
Odsúhlasil som bez problémov a tak sme sa vydali na cestu, o poschodie vyššie do nášho apartmánu.
Práve sme dorazili pred naše dvere.
Tu som stopol i svoj doprovod a mal som v pláne niečo im povedať, u nich je možné hádam všetko.
„Prečo stojíme ?"
Opýtal sa udivený Lionel a pohrával sa s fúzami.
„Chcem vám niečo povedať pred tým, ako pôjdeme dnu."
Do reči mi skočil Stevie, akoby vedel čo im chcem povedať.
„My vieme Michael, nezobudíme ti Emu ak by náhodou ešte spala."
„Vďaka za pochopenie."
On určite nie je človek !!!
Nemohol vedieť čo chcem povedať, to sa nedá, nemožné !
Nič-menej po týchto slovách som vložil kartu a dvere sa otvorili. Najprv som do vnútra strčil hlavu ja, hneď na to Lionel a Stevie to dorazil. Keďže nevidí, nemohol odhadnúť vzdialenosť medzi nami a sebou. Akosi Lionela nabúral zo zadu a všetci sme sa pekne nakopili na podlahe pred dverami. 
Bol to poriadny rachot a krik.
Zobudilo by to asi aj slona.
„Ďakujem vám."
Humorne som oznamoval keď sa mi podarilo vstať zo zeme a pošúchať si zadok, pretože som si ho kvalitne udrel.
„Prepáč."
Zasyčal Lionel pohodlne sediaci na preddverovej podlahe. Stevie sa dobre bavil keďže on to nechtiac zavinil.
„Poď Stevie, pomôžem ti."
Ochotne som sa ponúkol a podal nevidiacemu priateľovi ruku, ktorá sa mu náramne hodila.
„Obaja mi prepáčte, nechcel som."
„Zabudni na to Stevie, nič sa nestalo."
Kiežby mal Lionel pravdu. Z ničoho nič sa otvorili dvere z izby, kde Ema spala. Bolo počuť hlasné kroky, blížili sa k nám. Odrazu na nás vyletela nabušená Ema, v ruke mala vešiak, vlasy ako po výbuchu, na každej svetovej strane a výraz profesionálneho zabijaka.
Veľmi komické !!
„Áááá !"
Prvé čo od Emy zaznelo na našu adresu.
„Len pokojne, to sme iba my."
Upokojoval som ju, ale značne to malo opačný efekt.
„Len my ? Michael, čo ste tu stvárali ? Myslela som si, že sa sem niekto vlámal, alebo niečo také. Pozri ako vyzerám ?"
Dostal som z nej strach, ale bol to taký vtipný strach. Chuderka sa nezatavila, dokonca nevenovala pozornosť tomu, že je tu Lionel a Stevie.
„Ema, už je dobre. Nik sa sem nechcel vlámať, mali sme menšiu nehodu."
Pri spomienke na ten náš vpád sme sa museli zasmiať, hlavne Stevie.
„Moment !"
Zrazu zdvihla ruku, vystrčila pred seba ukazovák a upútala na seba pozornosť.
„Ak nemám halucinácie, toto musí byť určite Lionel Richie a, a toto je určite Stevie Wonder."
Cela nažhavená ani nedýchala. Rukami si ťapla po tvári a odfúkla si strapatú ofinu nabok.
„Ručičky bozkávam, krásna dáma."
Lionel, Lionel. Ty mi balíš manželku ! Ale nie, iba milo pristúpil, pobozkal Eme ruku a opäť sa vzdialil do bezpečnej vzdialenosti. Hneď na to mi Ema uštedrila lakeť do rebier a svoj bodný pohľad zavesila priamo na mňa.
„To si mi nemohol povedať, že ich sem privedieš ?"
Potichu sa vypytovala na čom sa Lionel dobre bavil zatiaľ čo Stevie tam iba stál akoby čakal na autobus.
„Drahá, ani ja som netušil, že sem prídu. Je to milé prekvapenie."
„Ako pre koho."
Zakončila s ironickým smiechom a pohľadom na mojích dvoch spoločníkov. Nakoniec sa posmelil aj Stevie a venoval Eme jedno zo svojích vrúcnych objatí.
Je naozaj kvalitné, môžem potvrdiť.
„Keďže sa všetci poznáte, poďte teda oficiálne ďalej."
Moje pozvanie bolo akceptované oboma účastníkmi bez jedinej námietky. Kým som ja zatváral dvere, Ema sa skočila upraviť a prišla opäť medzi nás.
„Stále nemôžem uveriť tomu, že tu sedím s takými osobnosťami."
Aká bola len roztomila, vždy keď je Ema v rozpakoch, alebo mierne jej stúpa nervozita tak je roztomilá. To sa mi na nej páči, vystihuje ju to.
„Prosím ťa, to nemyslíš vážne. Keď sa pri nás cítš neskutočne, čo to musí byť s Michaelom, nie ?"
Okamih smiechu. Trefná poznámka, z úst nikoho iného, než Stevieho. Musím sa priznať, že ma to veľmi pobavilo. Som len obyčajný človek, ktorý robí čo ho baví a čo zbožňuje. To by mal robiť každý !
„Stevie, teraz preháňaš ty."
Úsmev na mojej tvári neutíchal, bol tam ešte pomerne dlho. Zdobil mi tvár ešte asi hodinu vkuse. Zvyknutý som, ale toto nebol umelý úsmev pre fotografov, bol to úprimný úsmev, radostný.
Našu malú idýlku prerušilo klopanie na dvere. Bolo to dosť intenzívne klopanie, až buchot.
Rýchlo som tam odbehol a zistil, čo sa deje.
„Prepáčte, že vyrušujem, ale pán Wonder má dôležitý hovor vo svojom apartmáne."
Oznamoval zadychčaný bodyguard. Okamžite som ho pozval dnu a Ema mu podala pohár citrónovej limonády.
Ten chudák sa poriadne zadychčal a len čo sa upokojil, povedal túto informáciu aj Steviemu, ktorý sa hneď zbieral na odchod.
„Ďakujem za pozvanie, určite to zopakujeme."
„O tom niet najmenších pochýb."
Odsúhlasil som a rozlúčil sa so Steviem.
„Pôjdem aj ja, nechcem vás zaneprázdňovať."
Pousmial sa a pomaly vstával z pohodlnej sedačky.
„Lionel, nehovor hlúposti, si tu vítaný a Stevie tiež, hocikedy. Jasné ?!"
Podozrivo som sa pozrel na oboch pánov a potom sa moje kútiky zodvihli do takej polohy, že som sa usmieval. Rozlúčil som sa teda aj s Lionelom, Ema sa rozlúčila s oboma a spoločne sme ich odprevadili až k výťahu.
„Kto bude skôr pri dverách ?"
Opýtala sa pripravená Ema a začala behať.
Hej, to je podvod !
Preteky vyhrala, ale nefér.
„Len počkaj, hneď ťa naučím ako vyhrávať čestne !"
Otvoril som dvere kartou a Ema mi už neunikla. Mal som ju vo svojej moci, vo svojích rukách. Bola bezbranná.
 
 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

(Michelle, 8. 9. 2012 19:15)

Moje uši spozorneli, pretože ten jemný mužský hlas, ktorý patril Michaelovi sa roztriasol a na moju hlavu niečo padalo. Boli to slzy, Michael plakal spolu so mnou a pevne ma zovieral vo svojom silnom náručí.

Je to paradox, že človek, ktorý nevidí sa rozhliada po izbe zatiaľ čo mnohí vidiaci to ani neurobia.

- A to som vybrala len pár z tých najlepších úsekov!!!!
Chcem povedať iba toľko: táto kapitola je o 50 % lepšia od tých ostatných. Je v mnohom iná, v mnohom lepšia. Je to tým, že sa toľko nerozplývaš nad označeniami ako "drahý, láska, ňuňuňu, ťuťuťu", chápeš :D A potom je to v tom, že si dala Michaelovi priestor na stretnutie s niekym iným ako je len Ema. Nech nie sú iba oni dva stále spolu, 24/7!
Gramatické chyby aj preklepy som našla, je ich stále dosť, ale čo sa týka prvého partu Emy - ako sa rozprávali o tom incidente - ten dialóg nemal chybu!! Tie vety...! Akurát jedno mínus to dostáva kvôli tomu, že si do toho opäť raz zaplietla príliš mnoho sladkých omáčok. Pre istotu to ešte raz spomeniem- Michael nebol ktovieaký romantik a už vonkoncom nebol typ, ktorý používa tie romantické označenia a milostné vyznania as hell :D