50.kapitola Konečne doma
EMA
Pri pohľade do Mikeových krásnych hnedých očičiek som chcela zmiznúť niekam preč od tohto hluku,frmolu,úzkosti,prenasledovania a bolesti.Chcela som byť niekde na tichom mieste,len ja a on,len naše pery a nežné dotyky,iba naša čistá a silná láska.
Nechcela som sa od Michaela pohnúť ani na okamih,chcem byť stále pri ňom a zahrievať ho svojou nekonečnou láskou,nehou a vášnivými bozkami.Medové týždne,ktoré mali pre nás znamenať odreagovanie a oddych sme si takmer neužili.Väčšinu sme si odležali v nemocnici a strachovali sa jeden o druhého.Bolo to neskutočne zdrvujúce a bolestivé.
Teraz sa modlím iba za jediné,a to za to,aby sme sa s Michaelom uzdravili úplne,a aby sa nám splnil náš sen založiť si vlastnú rodinu.
Tento krátky okamih,keď som sa zahľadela do tých jeho očí mi postačil na to,aby som si dokonale usporiadala svoje myšlienky,presne ako som chcela.Potom,keď som odpovedala svojmu milému som sa pomaly postavila,ponaťahovala a usmiala sa na široko.
„Pomôžem ti ?" Opýtala som sa,pri pohľade na Michaela a jeho pokus postaviť sa na nohy.
„Budem ti vďačný." Povedal,hlavu pozdvihol ku mne a láskavo sa na mňa usmial.
„Za také sa neďakuje,vieš ? To je z lásky." Bez slova sa usmial a jazykom si prešiel po perách.Vyzeralo to naozaj sexy.
„Raz,dva,tri a ..." Odpočítal a spoločnými silami sme sa postavili na nohy.
„Zvládol si to na jednotku.Zdá sa,že onedlho nebudeš potrebovať tieto palice." Poukázala som na barly a potľapkala Michaelovi nohy.
„Nič iné si ani neželám.Je to pre mňa neskutočné nemôcť hýbať nohami,ako chcem a necítiť v nich rytmus."
„Neboj nič poklad,onedlho bude všetko tak,ako má byť.Ja ti s tým pomôžem."
„Kde by som len bol bez teba." Povzdychol si.
„No kde asi,doma." Hovorila som s úsmevom,aby sme nemysleli na hrozné veci.Aspoň teraz sa Michael dobre pobavil.
Po krásnom objatí sme sa chytili za ruky a pomaly sme sa trepkali von z lietadla,kde nás už čakala pristavená limuzína,ktorú kúpil Michael,ale neviem o tom,žeby Mike najímal aj šoféra
„Dobrý deň pán a pani Jacksonovci,dovoľte,aby som sa vám oficiálne predstavil.Volám sa Paul a som váš nový šofér.Najal ma váš otec,pán Jackson pred odchodom na Havaj.Ak by ste chceli vidieť môj životopis a odporúčania,má ich váš otec,pane." Milo sa usmial a čakal,ako zareaguje Michael.
„Veľmi ma teší Paul.Dúfam,že budeme spolu vychádzať dobre,a že nebudem nútený zbaviť vás vašej funkcie.Teším sa na jazdu s vami.Čo sa týka životopisu a podobných vecí,plne vám dôverujem a verím aj svojmu otcovi.Ak vás najal on,je to akoby som vás najal ja.Som rád,že budete pre mňa pracovať.Len čo dorazíme k rodičom mojej manželky,porozprávame sa o výške vášho platu a času nástupu do služby."
Keď Michael vysvetľoval Paulovi tieto podrobnosti bol veľmi profesionálny,rozvážny a rázny,pri tom nebol nijako nadradený,rozprávali sa akoby sa poznali hádam aj roky.Takýto Michaelov prístup sa mi páčil.
Po vyjednaní si základných podmienok sme si pohodlne nasadli do tejto krásnej a mäkkej limuzíny,ktorej výbava bola asi maximálne špičková.Nestíhala som sa ani čudovať z tej nádhery.Keď sa usadil aj Michael,porozhliadal sa po tejto nádhere aj on.Bol rovnako ohromený ako aj ja.Nemal čo dodať.
Kým my sme sedeli a obdivovali krásy tohto auta,Paul nakladal naši batožinu do kufra.Na prvý pohľad to bol príjemný chlapík s čiernou čiapkou na hlave a pracovným oblekom,ktorý mu sakramensky sedel.Hovorím to iba z čisto profesionálneho hľadiska a aj ako šéfka nového zamestnanca.Inými slovami,bola som z neho nadšená.
Približne o 16:15 sme sa pohli z letiska,ale pri letiskovej bráne na nás čakalo nemilé prekvapenie.Najmenej tucet novinárov-sliedičov tam fotilo z fotoaparátmi a všetko sa navzájom prekrikovali,presne ako baby na trhu.Michael ma len nežne chytil za ruku,pobozkal mi ju a jednou rukou ma držal okolo pása.Ani nie pár sekúnd a Mikeovi zazvonil telefón.Chvíľu si šmatral po vreckách,ale potom sa obzrel napravo a mobil ležal na sedadle,ktoré mu tĺmilo zvoniaci tón.
„Haló ?" Rázne sa opýtal.Nevedela som,kto mu volá,ale podľa odpovedí sa to hádam dá zistiť.
„My s Emou ideme k jej rodičom,potom sa zastavíme aj u vás." No,máme zopár možností.Buď mu volá mama,alebo otec,alebo niekto zo súrodencov.Ľahké nie ?
„Neboj sa,stihneme to.Uvidíme sa doma oci,ahoj." A máme to,volal s otcom.To bol môj druhý typ.Po telefonáte odložil mobil do vrecka od nohavíc a prisunul sa ku mne bližšie.
„Stalo sa niečo ?"
„Vôbec nie,otec sa ma pýtal kam pôjdeme najskôr.Povedal som mu,že k vašim.Obával sa či to stihneme aj k nim,ubezpečil som ho,že áno.To je celý otec."
„Ak chceš môžeme ísť aj k vašim,mne to nevadí."
„Pozri,mne je dobre všade kde si ty,ale dohodli sme sa,že ideme k vašim,tak ideme k vašim." Usmial sa na mňa a nedal mi možnosť vyhovoriť mu to.
„To si povedal pekne miláčik,ale ... "
„Tíško,už som povedal."
Opäť sa usmial,pohladil mi tvár a potom sa pomaly približoval tvárou k tej mojej.Naše tváre boli presne oproti sebe a my sme si vzájomne videli priamo do očí.Keby sa tak dal zastaviť čas a ostal by ia tento okamih.V takejto polohe sme boli zhruba pár minutiek a potom Michael položil svoju hladkú a jemnú ruku na moju tvár,s druhou ma držal za ruku a jeho pery sa pomaly blížili k tým mojim.Tesne pred dotykom si tak úžasne prešiel jazykom po perách,že som už nemohla dlhšie čakať.Obaja sme dostali rovnaký impulz a pobozkali sme sa.Naše pery sa opäť spojili tak ako kedysi,s rovnakou vášňou a krehkosťou.Myslela som,že vyletím zo sedadla von.Cítila som,akoby to bol náš prvý bozk,malo to presne takú energiu ako prvý raz čo sme sa stretli po ôsmych rokoch.Nechcela som sa odtrhnúť od jeho polomokrých pier.Naše miestečko v aute sa ozývalo len nežnými vzdychmi a dotykmi našich pier.Na tieto veci si rada zvyknem.
MICHAEL
Niečo také ma vždy vie urobiť šťastným,veselým,plným života.Pre takéto okamihy sa oplatí žiť a byť s niekym.Jednoducho u Emy cítim,že viem na čom som a viem,že cíti to isté ako ja,s rovnakou vášňou,horlivosťou,nehou a energiou.My sme boli stvorení jeden pre druhého.Ešte pred našim narodením sa naše duše spojili v jednu.Bolo to napísané vo hviezdach a v našich srdciach.Som nekonečne a neopísateľne šťastný.
Túto dlhú cestu sme si nemohli ani krajšie spríjemňovať,ale všetkému musí prísť koniec.Keď sme cítili,že spomaľujeme,vedeli sme,že sme takmer na mieste.Naše pery a oddelili presne v tú chvíľu,keď limuzína zastala.Nevystúpili sme hneď,ale ešte sme si vychutnávali náš bozk i jeden druhého.Medzitým Paul začal vyberať našu batožinu z kufra von a Any s Jerremym sa blížili k dverám domu.
„Ideme ?" Pýtal som sa tichým hláskom,aby som neprerušil čaro.
„Kiež by sme nemuseli." Odpovedala.
„Nemusíme,môžeme ísť niekam,kde budeme iba my."
„Najradšej by som šla tam,ale už sme sa sľúbili."
„Máš pravdu,ale zájdeme si aj na také miesto,to ti sľubujem." Pobozkal som Emu na čelo a otvoril dvere.
Najprv vystúpila Ema až tak ja s jej pomocou.Boli sme maximálne zladení.Ruka v ruke sme šli do vnútra,kde na nás čakalo krásne prekvapenie v tvare podlhovastého transparentu a na ňom bolo napísané VITAJTE DOMA,ZDRAVÍ A ŠŤASTNÍ.Vedľa tohto názvu bola vytlačená naša svadobná fotka,kde sa držíme v objatí a usmievame sa na široko.Krásne privítanie.Keď sme sa nabažili dobrého pocitu byť zase medzi milovanými ľuďmi zašli sme do kuchyne,kde boli aj mama a otec.Držiac sa za pás na nás čakali a usmievali sa na nás ako také dve slniečka.
„Tak teda,aby sme neboli ticho začnem ako prvý.Rád by som vás teda konečne privítal doma celých,zdravých a šťastných.Vitajte !"
„Ocko,ďakujeme." Keď som mrkol na Emu,videl som,že je dojatá a hneď šla k otcovi a objala ho.
„Otec,tiež by som ti rád poďakoval za toto krásne a milé privítanie." Cítil som,že sa mi akosi trasie hlas,vedel som,že to ide aj na mňa „Ďakujem krásne,vám obom." V tej chvíli mi stiekla slza dojatia po líci.Všetci sa na mňa pozerali,až Any ku mne pristúpila a láskyplne ma objala.
Toto bol môj druhý domov v pravom slova zmysle.Cítil som sa ohromne krásne a šťastne.Otec nečakal dlho a tiež ma prišiel objať,nakoniec prišla aj Ema a bolo to naše menšie rodinné objatie.Takéto chvíle zbožňujem.
Toto krásne privítanie ma nabilo neskutočnou energiou a keby som mohol tancovať,tak tancom vyjadrím asi všetky pocity,ktoré teraz v sebe mám.
„Sadnime si a nestojme tu ako prikovaní." Všetci sme sa pousmiali a ráčili sme si sadnúť.
„Otec,rád by som ti povedal,že vonku čaká môj šofér aj s našou batožinou,chcem ísť Paulovi pomôcť pretože máme toho dosť a tak som sa chcel opýtať či by si mi nechcel pomôcť."
„Veľmi rád,synak." Vzájomne sme sa usmiali a šli sme von k Paulovi.Každý sme chytili nejakú tú tašku a vyniesli sme ju na poschodie do našej izby.Šlo nám to rýchlo a hlavne od ruky.
„Ďakujem za pomoc."
„Aj nabudúce,ale teraz by sme sa mali ísť najesť,už je čas.Paul,poď s nami."
„Neviem či sa to hodí." Bol akýsi neistý,ale ja som to rýchlo zmenil.
„Len poď Paul,cíť sa tu ako doma.Si už súčasť rodiny."
„Som poctený,neviem čo by som povedal."
„Hádam len toľko,že ideš." Dodal otec.
„Idem teda." Zasmiali sme sa a s dobrou náladou sme vošli do domu a sadli si za stôl,kde už bolo prestreté.
Ema a mama nám všetkým naložili na taniere a potom naložili aj sebe.Svoj život som si predstavoval presne takto,v kruhu rodiny,v pute lásky.
A toto je Paul :-D
Komentáre
Prehľad komentárov
Joooooooooj, prečo také krátke??! Strašne rýchlo to skončilo, ani so si nevšimla kedy :P
Tentoraz komentár zhrniem do bodov:
1. Ten Paul je sympoš :D Ale mohla si použiť aj fotky reálneho šoféra, či?
2. Našla som pár grammar mistakes.
3. To písmo - why so small?? I´m blind! :D
4. "Keď Michael vysvetľoval Paulovi tieto podrobnosti bol veľmi profesionálny,rozvážny a rázny,pri tom nebol nijako nadradený,rozprávali sa akoby sa poznali hádam aj roky.Takýto Michaelov prístup sa mi páčil." - Yes, yes, yeeeees!!! Možno si toto spísala len podľa svojej hlavičky, ale ani nevieš ako presne si sa trafila do reality!
5. Trošku ma mätie, že príbeh napreduje tak pomaly. Uvedomujem si, že tieto kapitoly si písala dosť rýchlo, skoro každých pár dní bola nová, ale aj tak... v tejto si opísala len návrat k Eminým rodičom a koniec :D
6. Trochen ma už začínajú rušiť tie neustále prejavy lásky, emócií a spol. My vieme ako sa hlavní hrdinovia milujú, už sme si o tom prečítali more vecí before, takže v tejto "citovej stránke" by som ubrzdila, lebo dávaš tomu väčší priestor ako samotnému deju. Bacha na to.
7. Poďakovanie - som veeľmi rada, že píšeš. Že STÁLE píšeš! Už teraz môžem povedať, že väčšinu autorov MJ stories si strčila do vrecka, hoci zo začiatku to možno tak nevyzeralo, ono to prišlo! Úprimne povedané. GBY :)
SUper SUper SUper :)
(domči, 21. 6. 2011 22:40)no krásne :D faj kapitola..všetko pozitívne :D nič zlé..tak sa mi to páči :D fakné to bolo.mmmmm...závidím :D :)
JANULIK
(Verný čitateľ :D :-), 19. 6. 2011 17:07)
No, po dlhej dobe tu máme new kapitolu ... to ma teší :-)
Je krásne dlhá ako vždy :-) To ma tiež teší ... ale dosť bolo mojích pocitov, teda prvých pocitov keď otvorím túto stránku o príbehoch. Takže idem radšej komentovať toto krásne dielo :-)
Tie prvé vety sú krásne, také romantické ááách ... zasa tá moja predstavivosť :D
To, ako mu pomohla vstať to je také milé ... :-) Jednoducho nádhera. Ten šofér nemá chybu musel dlho cvičiť to čo tam "povedal" :D Ach tí debili novinári. Dlho nemali asi o čom písať, tak preto ich tam čakali. Svine :(
"Obaja sme dostali rovnaký impulz a pobozkali sme sa.Naše pery sa opäť spojili tak ako kedysi,s rovnakou vášňou a krehkosťou.Myslela som,že vyletím zo sedadla von.Cítila som,akoby to bol náš prvý bozk,malo to presne takú energiu ako prvý raz čo sme sa stretli po ôsmych rokoch." ... nikto iný nevie vymýšľať tak krásne vety ako ty ... si proste spisovateľko :-)
To privítanie jednoducho krása.
Otec Emy je milý to sa mi páči :-)
Budem sa opakovať ale je to super príbeh so super priebehom a píše ho super človek so super spisovateľskými schopnosťami. Díky Bohu že som mohla začať čítať tento príbeh. :-)
Tak ešte raz, je to krásne a teším sa na ďalšiu kapitolu tohto super príbehu :-) Dúfam, že bude čoskoro.
P.S. Dúfam, že som už konečne prvá, ktorá dáva koment :D GBY :-* You Are My Life :-*
......
(Michelle, 28. 8. 2012 22:58)