Choď na obsah
Choď na menu
49.kapitola Dlhoočakávaný PONDELOK
13. 5. 2011
EMA
Bože,je toto vlastne aj možné ?
Si naozaj obdivuhodný pretože dokážeš človeku poriadne zamiešať karty.S Michaelom sme si prešli toľkými útrapami,že by sa z toho hádam aj jeden zbláznil.Už sme pomaly prestávali dúfať,žeby sa na náš opäť usmialo šťastie no ty si nesklamal tak ako vždy.
Tvoja moc je veľká a láska nekonečná.Dlhujem ti jedno obrovské ďakujem,lebo si mi poslal na tento hrozný svet takého láskavého a čistého anjela akým je Michael.
Vďaka nemu som prekonala tie najťažšie chvíle a s ním prežívam ten najšťastnejší život aký si môžete predstaviť.Po tej veselej správe,že o pár dní nás pustia domov som sa cítila priam blažene.V Mikeovom náručí som si vychutnávala príchuť radosti a túžby ísť domov aj s mojim drahým.Ach,aká som len bola rada.
Ten dobrý pocit sa na mne držal až do tej dlho očakávanej chvíle.Tá chvíľa nastala keď som otvorila svoje zasnívané oči hneď v pondelok ráno.Vtedy malo pre mňa všetko ružovú farbu a žiarivé svetlo.
Je osem hodín ráno!
Dôležitá informácia pre dnešný manéver s názvom Cesta domov.Len čo som sa trošku dala do poriadku a bola som absolútne von z ríše snov,otvorili sa dvere v mojej izbe.Prišiel ma pozrieť doktor Axall.
„Dobré ráno prajem." Pozdravil doktor a prisadol si ku mne na posteľ. „No,ako sa cítite ? Dnes je pre vás veľký deň však ?" Usmial sa a prezeral ma či som celkom v poriadku.
„Dobré ráno,cítim sa fantastický.Je to skvelý pocit,že konečne idem domov.Tento pobyt bol na mňa trochu pridlhý." Doktor sa pousmial nad mojimi slovami a pomedzi to počúval moje dýchanie.
„To vám verím.Milujem svoju prácu,ale osobne neznášam nemocnice.Ako malý som sa vždy bál ak som počul slovko nemocnica." A opäť sa zasmial.Bol veľmi zlatý keď sa smial.To som si všimla až dnes.
„Tak tomu hovorím paradox.Je to smiešne,bez urážky pán doktor."
„To nič,pochopil som to.Vyzeráte byť v poriadku.Ruku vám musím ešte nechať v sadre,pretože kosť nieje dostatočne zrastená,a musím vás upozorniť na to,aby ste sa vyhýbali akémukoľvek stresu a komplikáciám.Viete predsa,že ste mali slabší otras mozgu.Nechcete si privodiť ďalšie ťažkosti že ?" Zahľadel sa na mňa takým starostlivým až prosebným pohľadom.
Doktorove rady som si vzala k srdcu a vďačne som ho objala.
„Viete,budete mi chýbať keď odídete.Myslím vás a Michaela.Akosi ste mi prirástli k srdcu.Nemal by som sa tak viazať na pacientov,porušujem tým etiketu,ale neubránil som sa tomu.Ste správni ľudia." Mala som dojem,že doktorovi sa tlačia do očí nejaké slzičky smútku.Prišlo mi ho trošku ľúto.
„Pán doktor aj vy budete chýbať nám.Urobili ste pre nás maximum a ako vidíte vyplatilo sa to.Tiež som si nemyslela,že by som sa dokázala naviazať na svojho lekára." Na moment som sa odmlčala a potom ma napadla jedna si myslím správna vec. „Viete čo,myslím si,že je čas na to,aby sme si konečne potykali a kašľali na nejaké etikety.Som Ema." Kúsok som vystrela pred seba ruku a čakala na reakciu pána doktora.
Vyzeralo to tak,že som ho zarazila,ale tiež bolo vidieť,že sa z toho veľmi teší.To ešte nevie,čo som si prichystala na záver.
„Páni ... ja som z toho trošku zmätený,ale myslím,že viem čo som teraz počul.Nerád by som odmietol takú milú ponuku.Ja som Filip." Tááák.Konečne sa posmelil a podali sme ruky na oficiálne zoznámenie sa.
„Teší ma Filip." Hneď som sa usmiala lebo mi to nedalo keď som sa pozerala na prekvapene milého doktora Filipa Axalla.
„Potešenie na mojej strane.A prečo sa smeješ ? To zo mňa ?" Neisto sa pousmial a sedel ako päť peňazí.Bol veľmi zlatý.
„Áno,teda nie.Necháp ma zle,ale keby si sa videl." A začalo to.Rozosmiala som sa z totálnej hlúposti.
„Čo som spravil ?" Chudáčik bol celý dopletený.
„Práveže nič,to ja za to môžem.Vieš,prišlo mi veľmi smiešne to ako si sa prekvapene tváril a zároveň si sa tešil z môjho návrhu na potykanie.Ja viem je to hlúpe.Prepáč mi."
„Nie,nie to je v poriadku.S týmto názorom sa nestretávam prvý raz.Už viac ľudí mi povedalo,že sa tvárim zvláštne pri zoznamovaní sa." Dodal s úsmevom a jemným začervenaním sa.Ja som sa konečne prestala toľko vychechtávať z drobnosti a pekne som sa upokojila.
„Keďže sme si to vysvetlili,je čas vziať si tých pár vecí,s ktorými nás sem doviezli a odobrať sa do hotela pre zbytok vecí." Hovorila som vstávajúc z postele a myšlienkami na domov.
Filip sa pomaly odoberal von z mojej izby a pravdepodobne šiel aj za Michaelom,ktorý už je určite dávno hore a celý netrpezlivý očakáva svojho lekára.
MICHAEL
Je to tu.O pár hodín budem sedieť v lietadle aj s mojou milovanou Emou a drahou rodinou i starostlivými priateľmi.Veľmi sa teším na domov,ktorý budem zdieľať s mojou jedinou láskou a deťmi,ktoré prídu časom,no ja si ich želám čo najskôr.Deti majú pre mňa obrovský význam a hlavne deti robia rodinu.
Deti sú moja vášeň,presne tak ako aj hudba.Mám v nich zaľúbenie,tak ako aj v Eme.Som z tejto myšlienky maximálne nadšený.
Tak ako sa veľmi teším som zároveň aj trošku smutný,pretože napriek tomu,že som strávil v nemocnici dosť času som natrafil na skvelých ľudí,ktorí si získali moju úctu,dôveru a lásku.Ide o doktora Axalla a Meggie.Bude mi za nimi strašne smutno.
Ak ide o doktora Axalla,mal by tu už byť.Kto vie kde sa zdržal.Musí ma ešte naposledy prezrieť,aby som sa mohol pobaliť domov.Presne v tej chvíli,keď som myslel na doktora vstúpil do izby s obrovským úsmevom na perách a prívetivo ma pozdravil.
„Dám vám otrepanú otázku,ako sa cítite ?" Pýtal sa blížiac sa ku mne.
„Vynikajúco.Inak sa ani dnes nemôžem mať." Usmial som sa doširoka.
„Samozrejme.Prepáčte,že som tak dlho meškal,ale bol som u vašej manželky.Je to naozaj očarujúca žena.Máte šťastie,že ju máte." Pousmial sa a počúval moje dýchanie.
„Moje slová pán doktor,ale prečo mi to hovoríte ?" Počudoval som sa.
„Viete,keď som za ňou zašiel,trošku sme sa dali do reči.Zistil som,že som si na ňu a vás dosť navykol.Z ničoho nič mi vaša manželka navrhla,aby sme si potykali.Nemal som odvahu odmietnuť to." Doktor sa pousmial a pokračoval ďalej. „Bolo to od nej naozaj milé a potešilo ma to.Ale aj tak mi niečo hovorí,že to nebolo všetko čo mi chcela navrhnúť." Doktor dokončil svoj monológ a zasvietil mi baterkou do očí a skontroloval mi zrak.
„Ja s mojou manželkou lne súhlasím.Myslím,že urobila dobre ak si s vami potykala a ja vlastne urobím presne to isté.Teší ma." Na nič som nečakal a hneď som sa do toho pustil aj ja a podal som doktorovi ruku.Myslím,že dnes už vôbec spať nebude.
„Je mi veľkou cťou,som Filip." A tak sme si pevne podali ruky.
„To mne je cťou,ver mi.Vieš,je paradox,že Ema to urobila prvá,pretože ja som mal v pláne to isté a presne dnes." Obaja sme sa zasmiali a myslím,že doktor mal v sebe obrovskú iskru,taký zápal.
„Myslím,že vo vašom prípade bolo úplne jedno,kto s tým začne.Urobili ste to obaja a v rovnaký deň.Ste spolu prepojení aj zmýšľaním,to je fascinujúce." Pochválil.
„Áno,to si vystihol presne.Nemám k tomu čo dodať.Ešte jedna vec,ako som na tom ?" Rukami som ukazoval na moje nohy.
„Ah to,s tým sa netráp,to sa dá do poriadku ani nebudeš vedieť ako.Poviem ti to takto,do konca tohto týždňa nebudeš potrebovať ani jednu barlu.Vyznám sa v takýchto prípadoch.Samozrejme to nepríde samo,musíš rehabilitovať a cvičiť ,dobre ?"
„Za iste,buď bez obáv,budem sa o seba dobre starať.Mám aj dôvody pre rýchle uzdravenie." Hlavu som otočil k oknu a zahľadel sa do čistého neba.V duchu som ďakoval,za všetko a všetkých.
„Táto odpoveď ma fakt teší Michael.Si vzorový pacient."
Opäť sme sa s doktorom,teda Filipom zasmiali a potom mi povedal,že sa môžem postupne pripravovať domov.To bola najúžasnejšia sprava tohto dňa.Už aj som sa do toho dával.Schytil som svoju "šťastnú" barlu a veci,ktoré som mal v šuflíkoch som si starostlivo povyberal a položil na posteľ.Tých vecí nebolo veľa keďže som tú nehodu neplánoval.Keď som mal všetko na posteli postupne som sa začal obliekať.Bolo to kúsok zložité,ale ja som to zvládol.Trvalo to síce dlhšie ako obvykle,ale to mi bolo fuk.Bolo desať hodín keď som bol celkom pripravený a nachystaný.Do dverí vstúpila očarujúca mladá žena menom Ema.Jej prítomnosť ma dobíjala šťastím.
„Si krásna,láska.Budem hádať,si už pripravená." Nahodil som úsmev a sekaným pohybom som sa presunul k Eme a nežne ju pobozkal,pohladil,poláskal.
„Aj ja ťa rada vidím drahý,pred nemocnicou nás čakajú." Úsmev mi opätovala a jednou rukou ma chytila okolo pásu a druhou rukou mi chytila tú moju.
„Kto nás vonku čaká ?" Udivene som sa na ňu zahľadel a pohodlne sa usadil na mäkkej nemocničnej posteli.
„No predsa tvoja "malá" rodinka,moji rodičia a naši priatelia." Teraz Ema nahodila typický ženský úsmev,ktorý hovoril "Kto iný by ťa mohol čakať" .
„Čiže žiadni novinári ?" Skúsil som sa opýtať.
„Nie Mikey,tvoja rodina to zariadila tak,že budeš mať bezstarostný odchod." Pohladila ma po ruke a pobozkala na líce.Okamžite som sa rozpálil a začervenal sa.
„To je skvelé-Moja rodina myslela naozaj na všetko.Mali by sme ísť,aby na nás nemuseli dlho čakať." Pomaly som sa dvíhal z postele a chytal sa mojej "tretej" nohy,barly.
„Obidvaja predsa vieme,že sa neponáhľaš domov kvôli rodine,ale nám dvom,je to tak ?" Postavila sa na rovné nohy a žmurkla na mňa.Potom kráčala k dverám a trošku si pošúchorila vlasy.
„Aj to je jeden z dôvodov.Dobre,je to ten najhlavnejší dôvod,no chcem ísť aj kvôli rodine.Strávili tu takmer štyri týždne.Určite chcú byť už konečne doma."
„Ty vždy vieš,čo máš povedať,všakže ? No nič,pred odchodom musím,alebo lepšie povedané musíme urobiť ešte jednú maličkosť."
„Čo máš za lubom ? Som samé ucho."
Nadšene som si vypočul to čo mala Ema na srdci a jej plán sa mi veľmi pozdával,dokonca som sa s ním aj stotožňoval.Keď mi všetko povedala nemohol som nesúhlasiť s tým skvelým návrhom a bez zaváhania ju v tom podporím.
Čo sa týka iných vecí,odkedy Ema prišla za mnou do izby mala v ruke akúsi bielu tašku,ktorej obsah som nanešťastie nepoznal.
Ako som tak hľadel na tú bielu tašku nedalo mi neopýtať sa mojej drahej,čo tam vlastne má.
„V tejto taške mám,teda máme niečo pre pána doktora Filipa Axalla,je to ako dar za jeho perfektnú starostlivosť." Ema otvorila tašku a ukázala mi jej obsah.
V taške boli dve bomboniery,dve fajnové kávy a tučný balík amerických dolárov.Balík s peniazmi bol podľa mojej miery málo uspokojivý,ale momentálne som nemal pri sebe ani cent,iba seba.
„Podarený obsah láska,kto to zaobstaral ?"
„Obsah kupovali Amy a Chris,peniaze dala tvoja rodina."
„Ja by som tam priložil tých peňazí aj viac,čo povieš ?"
„Čo som tak zhruba počítala,je tam takých 50 000 dolárov,možno aj viac."
„Aj tak by som dal viac." Pokrčil som nosom.
„Aj ja,ale nemôžem to nijako ovplyvniť." Pokrčila plecami a povzdychla si.
„Máš pravdu miláčik,mali by sme ísť za doktorom,aby si nemyslel,že sme sa s ním neprišli rozlúčiť."
Chytil som Emu za ruku,barlu do druhej ruky a mohli sme ísť za Filipom do kancelárie.Chýbalo len zopár krokov a boli sme pred dverami.Po zaklopaní som zdvorilo otvoril Eme dvere a pomaly sme obaja vstúpili.
Doktor Filip bol naozaj potešený a sediac za stolom sa na nás usmieval a pozoroval,ako sa tackáme k nemu za stôl a sdáme si.
„Nerušíme ?" Spýtal som sa na začiatok s úsmevom,držiac Emu za ruku.
„Vy dvaja nerušíte nikdy.Práve naopak,už som vás očakával." Dodal s úsmevom.V tom sa slova ujala Ema.
„Ak teda dovolíš,rada by som sa ti za nás dvoch zo srdca poďakovala za tú úžasnú odbornú starostlivosť a liečbu.Sme ti naozaj veľmi vďační Filip a bola pre nás obrovská česť,že sa o nás mohol starať taký špičkový lekár,akým si práve ty.Ďakujeme."
Keď moja drahá dokončila svoju krásnu reč podala Filipovi tašku a hneď sa aj objali.Ja som sa tiež hneď postavil a objal som doktora.Je to proste správny chlap s dobrým srdcom.
„Teraz ste ma pekne dostali.Nečakal som,že si pre mňa pripravíte aj takúto krásnu reč,za ktorú vás tisíc krát ďakujem a neviem čo dodať." Zasmial sa a premýšľal čo by ešte mohol povedať.
„Slová sú teraz na nič." Chytil som sa slova. „To nieje koniec,kamarát.Radi by sme s Emou pozvali teba aj tvoju manželku na návštevu k nám do Los Angeles.Raz k mojim svokrovcom a inokedy k mojim rodičom a potom k nám,do nášh nového domu,ktorý je ešte vo výstavbe.Čo na to hovoríš ?" Pýtal som sa s úsmevom,v srandovnom postoji a vzájomne držiaci sa s Emou okolo pása jednou rukou.
„Na to by som vám povedal iba toľko,že radi prídeme.Nemám odvahu ani silu vám dvom odporovať." Vzájomne sme sa usmiali,teda skôr zasmiali a pekne sa ešte raz rozlúčili.
Po rozlúčke sme pridali do kroku a švihli si pred budovu nemocnice,kde na nás čakali všetci naši príbuzní a aj Gomez,ktorý vyzdvihol naše veci z hotela,v ktorom sme boli ubytovaní.
„Ahojte." S úsmevom sme obaja pozdravili všetkých čakajúcich pri troch luxusných čiernych a dlhých limuzínach.
Všetci nás s láskou a úsmevom pozdravili tiež a potom nám ukázali limuzínu,v ktorej budeme sedieť.Bola to tá úplne vpredu a bola úplne najlepšia.Mala krásne vybavenie,poťahy z kože,najtmavšie okná,zabudovaný televízor aj stereo,v ktorom hrala príjemná pomalá hudba.Cítil som sa ako doma.
Nakoniec si k nám prisadol samotný Gomez,vtedy sa naše auto pohlo vpred.Vtedy som si uvedomil,že opúšťam miesto,kde som strávil dva dlhé týždne.Neboli to práve najsladšie týždne,ale všetko má svoje pre aj proti.Filipovi aj Meggie budeme určite chýbať,ale nechali sme im pre istotu čísla,na ktorých nás zastihnú,takže by nemal byť problém ak nás budú chcieť prísť niekedy pozrieť.O 10:45 sme sa nachádzali na havajskom letisku,kde boli dve súkromné lietadlá.
Len čo sme zastavili,vystúpil som von a "utekal" otvoriť Eme dvere.Potom som pomohol šoférovi povyťahovať naše veci z kufra a pri tom som si vychutnával ten čerstvý vzduch,ktorý mi už tak chýbal.V jednom z mojich kufrov som náhodou našiel nejakú hotovosť a tak som ju aj hneď použil pre šoféra.Vôbec som nešetril,nemal som ani chuť šetriť.
Keď už boli všetci von z limuzín a s kuframi pred sebou,mohli sme si pomaly nastúpiť do lietadiel.Na to som sa tešil možno najviac.Pri nastupovaní do lietadla bol Ema vždy pri mne a nenechávala ma od vtedy samého ani na okamih.Nie že by so mnou nebola aj doteraz,ale ako náhle som začal nastupovať do lietadla,chytila sa mojej voľnej ruky a s úsmevom ma sprevádzala na naše miesto,kde sme sedeli aj keď sme leteli sem.
Ach,bolo to krásne byť ruka v ruke s človekom,ktorý ma chápe,rozumie mi a je so mnou zvnútornený.Blažený pocit.
„Ako sa cítiš Mikey ?"
„Je to oveľa lepšie.Veľmi som si vychutnával čerstvý vzduch,to mi chýbalo v nemocnici najviac.Už len tvoja prítomnosť ma uspokojuje vo všetkých smeroch,aké môžu existovať."
V tom sa Ema celá schúlila a zčerveňela.Nevedel som čo sa s ňou deje,ale potom som zistil,že sa pučí od smiechu,bohužiaľ nevedel som prečo.
„Drahý,pamätáš si dobre čo si mi pred chvíľkou povedal ?" Pýtala sa polo červená so sekaným smiechom.
„Isteže pamätám." Prikývol som.
„Povedz si to v mysli a zamysli sa nad každou jednou myšlienkou,ktorú si mi povedal.Prídeš na to,prečo som sa rozosmiala."
Dal som teda na jej radu a dumal som nad každou vecou,ktorou som jej povedal.Keď som si to povedal dva krát už mi to došlo.Povedal som obyčajnú,neškodnú,jednoduchú vetu,ktorá mala viac významov a moja drahá započula práve ten iný zmysel,aký som mal ja na mysli.
„Už som na to prišiel,drahá.Ospravedlňujem sa ti za to,že som sa zle vyjadril.To bude tým že som prefarbená blondínka."
No len vtedy ste to mali všetci počuť.Na celé lietadlo sa ozýval len hlasný,pojašený smiech,ktorý vydávalo nežné stvorenie,ktoré som si zobral za svoju manželku.Samozrejme som sa musel zasmiať aj ja lebo ten smiech bol až príliš chytľavý na to,aby som sa nezasmial.
Onedlho si k nám do lietadla prisadli Any s Jerrym a v neposlednom rade aj Gomez.Tí na nás iba tupo hľadeli a nechápali našu existenciu v lietadle.Po čase sa pridali aj oni a bol z toho hromadný zmutovaný rehliaci sa smiech.Mal som na celú cestu dosť,fakt.
Hodnú chvíľku sme sa museli upokojovať z nášho záchvatu,ale podarilo sa.Únava nás nepustila ďalej a v čas keď sme vzlietli Ema mi sladko zaspala na ramene.Tú chvíľu využil Scott a sadol si oproti mne.
„Už je pokoj ?" Opýtal sa zo strachom,aby ma náhodou nerozosmial a aj Emu.Tá je schopná smiať sa aj zo spánku.
„Už áno." Prikývol som s ľahkým smiechom a unavenými očami.
„To je fajn.Ďalšiu ranu by sme asi neprežili.Teraz o inom,čo sa týka vášho Neverlandu je v pokročilom štádiu výstavby.Dokončenie odhadujeme na také dva až tri mesiace."
„Wau,tá stavba riadne pokročila.Robotníci sú veľmi šikovní a zruční."
„Veď aj musia byť.Dostali poriadne zaplatené,nesmú sklamať."
„Ja im verím.Nikdy som nepochyboval o robotníkoch.Sú to majstri vo svojom odbore.Teším sa na nový domov." Šťastne som si povzdychol a usmial sa.
„Iba to som chcel a hlavne sa nám skoro uzdravte."
„Ďakujem."
Potľapkal ma po pleci a vrátil sa na miesto.
S touto parádnou myšlienkou som okamžite sladko zaspal a vďaka sladkému spánku som sa prebudil až v Los Angeles o 16:15.Okamžite som si pretrel oči,zaspato som si zývol a pozrel sa na ľavo kde spokojne sedela moja Ema a hľadela na mňa.
„Vitaj spachtoško."
„Ahoj poklad." Nežne sme sa pobozkali a opreli sme si hlavy tak,že sme si hľadeli do očí.
„Vyspinkaný ?"
„Do ružova.Kam teraz ?"
„K našim." Potmehútsky sa zasmiala a pomaly vstávala zo sedadla.
Archív
Kalendár
<< |
november / 2022 |
>> |
...
(Michelle, 28. 8. 2012 22:42)