Choď na obsah Choď na menu
 


48.kapitola Odchod je za dverami

28. 4. 2011

EMA

Po návrate do izby som si uvedomila,že Michael mal pravdu.Tie sedenia nie sú až tak celkom od veci a niekedy to pomôže dobre sa odreagovať.

Bola som hlúpa,že som žiarlila na Meggie.Je vidieť,že svoju prácu berie až priveľmi vážne na to,aby vždy mohla prejavovať svoje city.Cítila som sa trošku hlúpo a nesvoja.Pri pomyslení na moje správanie som sa cítila zle.

Hádam sa to ráno vylepší.Aspoň sa naučím veriť Michaelovi naozaj vo všetkom.Teda nie že by som mu vo všetkom neverila,ale v tomto som pravdu povediac pochybovala.

Pomalým krokom som sa presunula k posteli a nakoniec som si na ňu aj sadla.Pomaličky som sa začala naťahovať,aby som opäť pocítila silu života.Počas tej kómy som mala pocit,že sa už nikdy nezobudím.Boh má so mnou našťastie iné plány.

O PÁR TÝŽDŇOV-MICHAEL

Pri cvičení mi čas ubiehal strašne rýchlo.Boli to takmer tri týždne odkedy sme s Emou v tejto nemocnici.

Počas týchto dvoch týždňov som na sebe naozaj tvrdo pracoval a nekompromisne som bojoval s mojimi tvrdohlavými nohami.Výsledky nenechali na seba dlho čakať.Každým dňom a cvikom som sa zlepšoval a pri každej prehliadke mi doktor povedal,že sa to lepší.Nevie mi síce povedať kedy sa mi vráti citlivosť do nôh,ale týmito cvikmi sa to vráti čím skôr.Dokonca už nepoužívam vozík,ale dve barle.Je to oveľa lepší pocit ak stojím na nohách,než sedím na vozíku.

Tiež som nezabudol ani na to,ako Meggie odišla z mojej izby bez jediného slova.Doteraz mi nevysvetlila,ako to s tým neprofesionálnym správaním myslela.

Meggie má prísť každú chvíľu na naše sedenie.Som totálne rozhodnutý dozvedieť sa konečne pravdu a zároveň ju prekvapiť s tým,že nesedím na vozíku.Ešte o tom nevie.Pri mojom malom plánovaní ma vyrušila usmievavá Meggie keď vstúpila do izby. „Pekný deň Michael.Ospravedlňujem sa,že meškám,ale mala som dôležitý telefonát." Povedala sediac na stoličke a listujúc v papieroch. „Nič sa nedeje.Nečakal som dlho." Usmial som sa a naznačil som Meggie,aby si prisadla ku mne na posteľ.Jednou rukou som ju chytil za jej ruku a ona sa divila prečo jej držím ruku. „Michael,čo to robíš ?" Opýtala sa čakajúc okamžitú odpoveď.Pred tým ako som sa rozhodol odpovedať nadýchol som sa a šiel na to. „Chytil som ťa za ruku,aby si mi neutiekla a konečne mi povedala pravdu.Nemôžem sedieť s tebou v jednej miestnosti a vedieť,že niečo predo mnou tajíš,hlavne ak viem,že to súvisí so mnou." Zdalo sa,že som ju dosť zarazil svojim oddôvodnením.

„Michael ja ti to nemôžem povedať.Nesmiem." Dodala.Pre mňa to bol,ale chabý argument.Ruku som jej stále držal a nemal som v pláne jej ju pustiť kým mi nepovie čo chcem vedieť.

„Nemáš navýber.Nepustím ťa kým mi to nepovieš.Musím to vedieť." Prosebne som sa jej zahľadel do očí a chcel som konečne počuť odpoveď. „Nejde to." Odpovedala no už sa jej tlačili slzy do očí.Ruku,ktorú som jej držal vytrhla a hlavu otočila k oknu.

„Dobre.Poviem to teda za teba.Nechcel som,aby to zašlo až tak ďaleko,ale nedala si mi inú možnosť.Myslím si,teda som si viac než istý,že ...." Na momentík som sa odmlčal a nadýchol. „Si sa do mňa zamilovala.Tvoje správanie mi nič iné ani nedokazuje." Potom som sa opäť odmlčal a sklonil hlavu.Po tichu som čakal na jej reakciu.Po istom tichu sa Meggie rozhodla niečo povedať.

„Áno !" Z ničoho nič povedala a zasa nastalo to hlúpe ticho.Keďže mi to liezlo na nervy musel som povedať niečo ja. „Čo áno ?" Opýtal som sa tichším hlasom,aby som sa jej nejako nedotkol. „Zamilovala som sa do teba.Neviem ako k tomu došlo.Si mi veľmi sympatický a všetko ma na tebe fascinuje.Hnevám sa na seba za to,ale ja to nezmením.Chcem,aby si vedel,že ďakujem Bohu,že mi umožnil zamilovať sa práve do teba.Vždy som si priala,aby som sa zamilovala do niekoho charizmatického,milého,múdreho,ambiciózneho,krásneho...to všetko ty si Michael.Prepáč,ak som tým zmenila tvoj postoj ku mne." Povedala vstávajúc z mojej postele.V tom som neváhal a postavil som sa tiež.Podoprel som sa barlami.Keď ma Meggie videla veľmi sa z toho pokroku potešila a okamžite ma prišla objať.Chytiť som ju nemohol,inak by som spadol tak som sa o ňu oprel s hlavou,aby cítila,že jej opätujem objatie.

„Aby si vedela,môj postoj k tebe sa absolútne nezmenil.Stále ťa beriem ako profesionálku.To čo si mi tu povedala bolo veľmi úprimné a precítené.Mrzí ma to pretože ti nemôžem city opätovať a nechcem ťa raniť.Neodpustil by som si keby kvôli mne niekto trpel." Hovoril som hľadiac do jej zaslzených krásnych očí.Aj tak som vedel,že trpí a najhoršie bolo,že som to nemohol zmierniť a už vôbec nie odstrániť.

„Ty ma neraníš,naozaj.Ja túto lásku beriem ako dar.Si až príliš hlboko v mojom srdci,na to aby som si ťa mohla vymazať.Aj napriek tejto ťažkej láske ti držím palce s tvojou krásnou manželkou.Má obrovské šťastie,každá jej určite závidí,že si iba jej." Pousmiala sa a ja tiež. „Ďakujem.Prajem ti iba to najlepšie v živote.A sľúb mi jedno,že budeš v živote naozaj šťastná !" Dodal som. „Sľubujem,že šťastná budem no nikdy nie tak ako by som bola možno s tebou." Odvetila a odišla z mojej izby. 

Keď som bol už v izbe sám,pomocou barlí som sa "prechádzal" po izbe a rozmýšľal nad novými informáciami.Desať minút som chodil po izbe a premýšľal.Počas mojej chôdze ma navštívil doktor Axall.Bol celý vytešený a v dobrej nálade. „Dobrý deň Michael." Pozdravil svižne blížiac sa ku mne. „Dobrý deň doktor Axall.Aký bol obed ?" Skúsil som sa opýtať s úsmevom. „Vynikajúci,ďakujem.Posaďte sa prosím na posteľ mám pre vás zaujímavú správu." Hovoril ukazujúc mi,aby som si sadol na posteľ.Celý natešený a hlavne zvedavý som sa teda usadil.

„Podľa zdravotného stavu vašej manželky a vášho usudzujem,že by ste mohli ísť v najbližších dňoch domov." Po tejto novinke som ostal ako obarený.Úsmev sa mi pohrával na tvári ako šialený a srdce sa mi rozbúchalo ako po dychtivom behu. „Hovoríte domov ? A kedy ?" Pýtal som sa akoby to malo byť to posledné čo mám ešte počuť. „Dnes máme stredu,tak mi napadlo,že v pondelok by ste mohli ísť domov.Čo na to hovoríte ? Vyhovuje vám pondelok ?" Doktor sa ma pýtal,akoby som nesúhlasil.Ja som bol z tej správy celý bez seba.Nečakal som,že v pondelok by nás doktor pustil po dlhej dobe domov. „Samozrejme,že súhlasím.Som vám vďačný za veľa.V pondelok všetko urovnáme." Doktor sa na mňa zahľadel a rozmýšľal ako som to s tým vyrovnaním myslel.Po chvíľke mu to asi aj došlo.

„Ale Michael,som rád ak sa moji pacienti rýchlo zotavujú.Vy ste toho pravým príkladom.Iní by na vašom mieste doteraz sedeli a ľutovali sa.A čo sa týka tej vyrovnávky to..." Prerušil som doktora,lebo som vedel čo mi chce povedať. „Márne mi to chcete vyhovoriť ja si urobím aj tak po svojom.Nemôžem predsa všetko nechať tak.V pondelok vo vašej pracovni.Prídeme sa s manželkou rozlúčiť." Žmurkol som na doktora a v tom sme sa obaja zasmiali. „Tak teda dobre Michael.Očakávam vás teda v pracovni.Idem ešte za vašou manželkou,aby som jej to oznámil." Rýchlo som doktora zadŕžal,aby jej nič nehovoril.Mal som v pláne urobiť to ja. „Dobre teda povedzte jej to vy.Pekný deň."

Pozdravil som doktora a hybaj z izby von za Emou aj s barlami.Pri tom ako som kráčal k Eme do izby som si zároveň sledoval svoje kroky.Bol som z toho naozaj potešený lebo boli pekne viditeľné.

Onedlho som sa ocitol pred jej dverami.Teraz nastal problém pretože aj v jednej ruke aj v druhej ruke som mal barle.Pri dlhšom nedarení sa otvoriť dvere som sa viac nesnažil,ale jednu barlu som si dal do ruky k tej druhej a tak som otvoril tie hlúpe dvere.Po ich otvorení som uvidel Emu,ako sedí v kresle,drží v ruke knihu a doslovne čumí na mňa ako stojím,podotýkam stojím medzi dverami.

Jej úsmev hovoril úplne za všetko.Nečakala ani sekundu a rozbehla sa rovno ku mne.Keď už bola dostatočne blízko spomalila a vrúcne ma objala.S jej pomocou som sa dotrepal ku kreslu kde sedela a usadil som sa.

Potom spustila.

„Michael,láska moja ty chodíš." S úsmevom som pozoroval jej viditeľné reakcie šťastia a radosti. „Áno konečne som stál." Zasmiali sme sa. „Je to obrovský úspech miláčik.Som na teba pyšná." Tie slová ma veľmi hriali pri srdci.Každý jeden jej pohľad a úsmev ma hriali pri srdci. „Ďakujem krásne.Ale prišiel som sem z trošku iného dôvodu,ako ukázať sa ti,že chodím." Zasmial som sa a pokračoval. „Navštívil ma doktor Axall a povedal mi zaujímavú správičku." Naťahoval som Emu.Tá do mňa šťuchala,aby som rýchlo hovoril.Po chvíľkovom maznaní sa som opäť pokračoval. „Povedal mi,že v pondelok ideme domov.Áááááááá !" Spustili sme tento originálny výkrik takmer naraz.Bolo mi úplne jasné,že táto reakcia znamená iba jediné,radosť. „Drahý Michael,nemám slov.Dnes ma potešilo kopec vecí no tvoja chôdza a táto spŕava to úplne doklepli.Milujem ťa."

„Aj ja ťa milujem,život môj."

V tom sme sa obaja k sebe začali približovať a vzájomne sme sa na seba usmievali.Bola to nádherná chvíľa no najkrajší okamih bol ten bozk,ktorý sme si dali.Takéto významné bozky sú proste JEDINEČNÉ.

Potom sme sa spoločne presunuli na posteľ,kde sme sa hodnú chvíľku iba maznali a maznali,pusinkovali a bozkávali,ležali a rozprávali,smiali a žartovali no najviac zo všetkého sme sa tešili jeden z druhého a zo šťastíčka,ktoré sa na náš opäť usmieva.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

(Michelle, 28. 8. 2012 21:00)

No čo ti poviem k tejto časti? Stačilo mi prečítať si posledný pridaný komentár od Katry a všetko je tu pekne zhrnuté. Avšak to by som nebola ja, keby som nepridala niečo svoje, všakže? :D Takže ideme na to.
Začnem najprv malým napomenutím-
Meggie keď vstúpila do izby. „Pekný deň Michael.Ospravedlňujem sa,že meškám,ale mala som dôležitý telefonát." Povedala sediac na stoličke a listujúc v papieroch. „Nič sa nedeje.Nečakal som dlho." Usmial som sa a naznačil som Meggie,aby si prisadla ku mne na posteľ." - Tu mi okamžite udrela do očí nezrovnalosť, tak som sa rozhodla ťa na ňu upozorniť :D Všimla si si ju, že?
Jediné čo ma mrzí, že dĺžka jednotlivých chapters a to, že v nich opisuješ len kratulilinkatý úsek života (na niekoľko výnimiek) a ešte ma začína kakať (:D), že už teraz začínam byť "hladová" po nových zápletkách, dievčo, so mnou to budeš mať ťažké :D
BTW - musím vyniesť do NEBIES okamih, kedy sa psychiatrička priznala k zamilovanosti, ale popriala Michaelovi šťastie so ženou. Aká to silná žena! Ja si netrúfam povedať, že by som to dokázala, asi by som bola hrozne jealous... damn. :P

:))

(katra, 2. 5. 2011 12:42)

srdienko moje všetko čo by som chcela napísať už napísali čitateľky predomnou tak,len ti napíšem že so všetkým súhlasím:) je to úžasné ,krásne ako vždy a len to,že nech už sú domka:) Ily :*

JANULIK

(JANULIK, 1. 5. 2011 20:13)

Dávam tu komentár ako tretí človek, a ako sa vraví do tretice všetko najlepšie :D :-)
V prvom rade sorry, za omeškanie ale "práca" nepustí :D Pracovala som, robila som obrázok, ale to je už na inú debatu ... ideme k mojej obľúbenej časti ... STORY ...
"Počas tej kómy som mala pocit,že sa už nikdy nezobudím.Boh má so mnou našťastie iné plány." ... ach, kiež by mal Boh také plány aj s MJ, ale som rada, že sa Ema zobudila :-)
„Michael,čo to robíš ?" touto vetou sa začala prejavovať moja vlastnosť, a tou je nedočkavosť a netrpezlivosť ...
Konečne sa priznala Meggie, lebo, už mi to liezlo na nervy, že sa neprizná potvora jedna malá :D Michael bol určite prekvapený, ale on miluje Emu, takže pozor pozor :D
Ach, tá Michaelova vlastnosť brať všetko tak ako to je ... ja by som to nedokázala to čo spravil on ... ach, tie moje myšlienky :D Ale pokračujeme ďalej, v každom prípade :D Neviem sa dočkať ... čítam ďalej ...
Tááák už pojdu domov hurá, hurá, hurá :D Teším sa ako malá :D :-)
"Prídeme sa s manželkou rozlúčiť." Žmurkol som na doktora a v tom sme sa obaja zasmiali." ... to žmurknutie milé, beťár jeden malý :D Michael, Michael :-) :D
To prekvapenie Emy, ako Michael stojí medzi dverami, ja umrem. To len ty vieš také krásne veci písať ... tí sú zlatí :-)
Ten koniec, super duper. Tak ako celá kapitola a ako aj celá táto story, ktorú si vždy rada prečítam ty moj spisovateľ :D
P.S. Dúfam, že ťa neotravujem tými mojími RPčkámi že kedy bude new časť, ale, ja som závislá na nej ... som závislá už na dosť veciach :D Ale to je už na ďalšiu časť tejto úžasnej story ...
Ďakujem, za to, že som mohla svoj čas prežiť aspoň na chvíľu v tejto rozprávkovej rozprávke ... :-* Ďakujem ... GBY :-*
A nech je new časť čo najskor ...
S pozdravom tvoj čitateľko ... ty vieš kto :D ILY :-*

fuuuuha :D :-*

(domči :D, 29. 4. 2011 0:12)

no super kapitolka...a to bolo ako keby si to ty zažila..no to ako sa s tou meggi majkl rozpával :) no super to je..to sa proste nedá :) krásne ako vždy...už ta prechválim asi :D ale pises to super..a ten koniec nemal chyby...ako sa natahovali :D a bozky..aj ja chcem :D

Super kapča

(Veronica Crempatt., 28. 4. 2011 20:39)

Dear Aďa!
Opäť úžasná kapitola, nemám čo dodať.
Tá Meggie sa mi od začiatku nepozdávala a som rada, že to takto dopadlo.

Zbožňujem tvoej príbehy! A zasa som prvá kto dáva komentár :D Jupí . ., ale späť k príbehu.
Ja tak závidím tej Eme! Krásne to opisuješ a trošičku žiarlim na ňu :(
Ja viem že nie som v poriadku :D Keď si predstavím všetky Michaelove pritaeľky, ktoré sa s ním bozkávali, smiali, držali za ruky, objímali . . . smutná predstava, že ja to NIKDY nemôžem zažiť s takým človekom čo asi každá z nás :´(
A dúfam že bude ďalšia zápletka, lebo nechcem, aby si prestaal s písaním!
Ale ani ťa nevydieram za to môže tvoj TALENT ! :)

Si viem predstaviť Michael ako chce chudáčik otovriť tie dvere :D To musí byť zlaté. Haha . . .Mám ťa rada. GBY & ILY

P.S : Na pokec už nebudem chodievať, pretože no . . to ej na dlho :/ Už vôbec, ale sem vždy prídem aby som si prečítaal kapitoly :)
Maj sa krásne a držím palce!

S pozdravom Veronica