Choď na obsah
Choď na menu
44.kapitola Nemôžem tomu uveriť
16. 3. 2011
MICHAEL
Moja rodina stála pri mojej posteli no nechápala prečo sa stále tak urpútne smejem.Všetci na mňa pozerali trošku podivne.Ak by tam so mnou nebol Gomez , asi by sa nedozvedeli ani pol slova.
„Dobrý deň prajem.Prepáčte Michaelovi ten jeho neukončiteľný smiech , ale pred vašim príchodom sme niečo riešili a skončilo to dosť vtipne." Dodal Gomez s úsmevom.
„A mohol by nám niekto konečne povedať čo ste riešili , že to skončilo tak vtipne ?" Opýtal sa otec.
Gomez prikývol a začal hovoriť s mojou rodinou.Ja som sa medzičasom upokojil a pripojil sa do debaty.Môj otec všetko pozorne počúval a pri každej vete sa dali pozorovať jeho reakcie.Boli rôzne , ale každá jedna končila vetou „Ten lotor".Bolo vtipné prizerať sa na otcovu tvár a sedieť rovno pred ním.
„Tak a to je všetko." Dodal som.
„Tá tvoja Ema je pekná divoška." Vravel Jermaine.
„Súhlasím." Pripojil som sa k bratovej hláške.
„Michael , povedz mi čo budeš teraz robiť ?"
„Otec ako už povedal Gomez počkáme na to čo spravia oni , no ako som videl reakciu toho právnika tak sem čoskoro príde aj so stiahnutým chvostom.S Gomezom si myslíme , že to nepôjde na súd."
„A ak pôjde ?"
„Otec prosím ťa." Pokrútil som hlavou.
„Tak dobre.Nebudem to ďalej rozoberať.Verím , že to skončí dobre."
„Som rád oci.Inak dnes som začal s rehabilitáciou."
„Naozaj ? A ako ti to šlo ?" Opýtala sa mama.
„Bolo to strašne ťažké a nadrel som sa.Zajtra pokračujem v cvičení.Čo sa týka nejakých väčších pokrokov , k tým som ešte nedošiel."
„Och miláčik , to ma mrzí , ale vec , že ty to dokážeš pretože si múdry po mne a silný po otcovi." Vzájomne sme sa na seba usmiali a potom aj objali.
„Ďakujem za tvoje slová mami.Som šťastný , že ma takto podporujete.Čo viac si môžem priať."
„To je samozrejmosť Mike , sme tvoja rodina." Povedala Janet.
„Aj tak som šťastný ... ak mám byť úprimný bol by som šťastnejší ak by bola moja láska v úplnom poriadku a keby som to nemusel oznámiť jej rodičom." Sklonil som hlavu a slzy sa mi tlačili do očí.
„Ty si im to ešte neoznámil ?"
„Nie mami , nemohol som.Ja na to nemám odvahu ani silu.Viem si predstaviť ako budú trpieť.To im nemôžem urobiť."
„Ale synček určite im bude podozrivé , že im ešte ani raz nezavolala."
To čo povedala mama malo zmysel.Určite im to musí byť podozrivé a musia mať obavy.
„To dobre viem mamička , ale ja to nemôžem urobiť.Moja hanblivosť a strach mi v tom bránia.Pochopte ma." Moja sestra La Toya si prisadla ku mne na posteľ a chytila mi ruku.Potom dvihla zrak a uprene sa mi pozerala do očí.
„Michael , viem ako teraz trpíš pretože ťa poznám lepšie ako ktokoľvek iný.Viem , že si hrozne smutný a máš všelijaké strašné myšlienky no musíš to oznámiť jej rodičom.Majú právo vedieť čo je s ich dcérou a či je v poriadku.Ak im to nepovieš ty tak sa to aj tak dozvedia zo správ a to bude horšie.Mal by si im to práve ty povedať.Ema by to určite chcela." Povedala.
Jej slová sa mi zaryli hlboko do srdca aj mysle.Asi minútu som bol ticho a hľadel som do zeme.Zmocnil sa ma pocit bezmocnosti a strachu.Všetky pocity sa vo mne hromadili a bola z toho jedna veľká kaša , ktorá čoskoro vyvolá obrovskú explóziu.Odrazu som cítil ako mi slza steká po líci a hneď za ňou ďalšia a ďalšia.La Toya mi poutierala stekajúce slzy a silno ma objala.Objatie som jej silno opätoval a rozmýšľal som ako to urobím s rodičmi Emy.Celá moja rodina na mňa hľadela a svojim pohľadom mi hovorili , aby som bol silný a nepodliehal zúfalstvu.
Po objatí som sa zhlboka nadýchol a zavrel oči.V rýchlosti som si premyslel čo poviem Any a Jerremymu.
S trasľavou rukou som zodvihol telefón a položil si ho na perinu.Slúchadlo som si opatrne priložil k uchu a vytočil ich číslo.Každý jeden ťuk do telefónu som si predstavoval ich reakcie.Bolo to strašné.
Začalo to pípať !
„Haló ?" Ozval sa mužský hlas , čiže to musel byť Jerremy.
„Dobrý deň prajem.To som ja Michael." Začal som opatrne.
„Michael , chlapče som rád , že voláš.Tak ako sa tam máte hm ? Užívate si medové týždne ? A prečo nám nezavolala aj Ema ?"
„O to práve ide Jerry." Cítil som ako sa mi začína triasť hlas.
„Čo sa stalo ?" Jerry zvážnel.
„Neviem kde mám začať."
„Tak už hovor pre Boha !" Jerry znervóznel.
„V poriadku.Jerry musíš mi sľúbiť , že budeš veľmi silný a nebudeš vystrájať."
„Ak mi nepovieš do minúty čo je s Emou tak sa zbláznim Michael."
„Ja a Ema sme mali vážnu dopravnú nehodu." Na moment bolo ticho a potom sa Jerry ozval.
„Akú nehodu ? Čo je s Emou ?"
„Ema utrpela silný otras mozgu a leží v kóme." Spustil sa môj a Jerryho plač.
„To nieje možné ! To je iba zlý sen ! " Kričal Jerry s plačom do telefónu.
„Kiež by som to mohol povedať , ale nemôžem.Ja som prikovaný k posteli a som bezmocný."
„Pane Bože , čo sa vám to len stalo Michael ? A kedy sa to stalo ?"
„Pred troma dňami.Nevedel som ako vám to mám oznámiť.Dlho som si musel v hlave usporiadať myšlienky , aby som vám to povedal zrozumiteľne." Slzy mi stekali veľmi silno a prudko.Oči ma začínali štípať no plakať som neprestával.
„Pred troma dňami ? Kriste na nebi ... musím tam okamžite prísť.V ktorej ste nemocnici Michael ?"
Nadiktoval som adresu nemocnice a v tom mi Jerry plný smútku a ziaľu zložil.Teraz to určite hovorí aj Any a tej je mi ľúto najviac.Bude to znášať najťažšie.
Slúchadlo som položil a telefón som odložil naspäť na stolík.Potom som sa na dlhú chvíľu odmlčal a kýval som sa na posteli ako nepríčetný.Nikto ma nemohol zastaviť.Nakoniec ma zastavil môj brat , ktorý sa na to nemohol pozerať.
„Braček no ták ! Ukľudni sa a povedz nám čo sa stalo ?"
„Stalo sa presne to Jermaine čo som aj očakával." Odpovedal som ako bez duše.
„Synček prosím nerob si to ešte ťažšie a povedz nám čo sa stalo ?"
„Telefón zodvihol jej otec.Keď som mu povedal čo sa nám stalo úplne sa zrútil a silno plakal.Bol z toho šokovaný a trápil sa.Mami je to moja vina !"
A opäť som začal plakať.Neuniesol som ten pocit , že som zodpovedný za túto tragédiu.Nezniesol som pocit , že som pripravil ženu , ktorú milujem takmer o život.Možno aj umrie a to len a len kvôli mne.
„Michael , chlapče nerozprávaj takéto hrozné veci.Neprežijem ak sa vám dvom niečo stane.Emu beriem ako svoju ďalšiu dcéru a nepripustím , aby sa jej niečo stalo.Ak jej nepomôžu tu vezmeme ju do L.A a tam jej dajú patričnú starostlivosť." Upokojovala ma moja mamička.
„Ach mami ... v poslednej dobe mám všelijaké divné myšlienky a nápady.Pocit viny ma prenasleduje aj vo sne."
„Tie myšlienky okamžite vypusť z hlavy počuješ ? Ty si nesmieš ublížiť , ty budeš chodiť a budeš žiť svoj vysnívaný život rozumieš ?"
„Vysnívaný ? ten už som dávno vypustil z hlavy.Po tej nehode sa mi rozplynul ako prach na dlani." Smútil som.Ešte nikdy ma nikto takého zrúteného nevidel.Aj ja som sa o seba začínal obávať.
Moja rodina so mnou ostala ešte asi hodinu a potom už museli odísť pretože bolo po návštevných hodinách.
Zrazu som sa ocitol v izbe úplne sám a z každej strany som počul hlasy , ktoré hovorili JE TO TVOJA VINA.Myslel som , že sa zbláznim.Vedel som , že je so mnou zle.Už som sa nekontroloval a bol som totálne mimo.
Odrazu do mojej izby vstúpil Chris a Amy.Myslel som , že mám halucinácie , ale oni boli naozaj pri mne.
„Michael , bratku musel som sem za tebou prísť.Veľmi ma mrzí čo sa tebe aj Eme stalo." Hovoril a okamžite ma objal.
„Chris kamarát môj ako si sa to dozvedel ?"
„Oznámila mi to tvoja svokra Any."
„Any je naozaj poklad.Ako keby vedela koho teraz potrebujem." Opäť sme sa silno objali.
Potom som sa objal aj s Amy a chvíľku sme sa zhovárali.Snažili sa odpútať moju myseľ od tej hrôzy.No aj keď sa snažili akokoľvek stále som mal pred očami nehybnú Emu a tie pípajúce prístroje.
„Michael , keby som vedel ako ti mám pomôcť urobil by som to." Hovoril zúfalý Chris.
„Ty si mi pomohol už tým , že si sem prišiel."
„To je pre mňa málo bratku.A kde leží Ema ?"
„V izbe 126 ... to je áro."
„Toto mi nejde do hlavy.Ako to , že sa to stalo práve tebe ?"
„Bola to hlúpa zhoda náhod.Boli sme na nesprávnom mieste v nesprávny čas.No ak by som nenaliehal na Emu , aby sme šli na nákupy nestalo by sa to Chris.Ja za to môžem , iba ja !"
„Tak teraz ma pozorne počúvaj , už nikdy takto nerozprávaj lebo si ťa podám.Ako môžeš niečo také čo i len z úst vypustiť ha ? Toto je sebatrýznenie Michael.Rýchlo sa spamätaj a daj sa do poriadku kvôli sebe , kvôli svojej Eme."
„Chris čo ja len bez nej budem robiť hm ?"
„Nikdy nebudeš bez nej jasné ? Ema sa dá do poriadku a rovnako aj ty.Musíš v sebe nájsť tú silu , ktorá ťa povznesie nad všetko zlé , nad všetko nešťastie.Musíš dokázať sebe aj iným , že ty a smola to nejde do kopy jasné ? Ty si predsa Michael Jackson , najväčší preborník v šoubiznise.Si predsa Kráľ Popu bratku , musíš to zvládnuť aj keby t bolo neviem aké hrozne ťažké !"
Chrisove slová boli pre mňa ako studená sprcha , ktorá ma prebrala z akého si zajatia.Boli to múdre slová a mali silnú váhu.Vtedy som si vstúpil do svedomia a uvedomil som si , že som bol na ceste úplne sa zblázniť.Mal som obrovské šťastie , že prišiel Chris a Amy.Neviem čo by som si počal bez jeho silných mužských slov.
„Máš pravdu Chris.Máš úplnú pravdu.Sám by som to nezvládol no tvoja podpora a silné slová mi naozaj pomohli.Presne toto som teraz potreboval.Ďakujem ti bratku." S Chrisom sme sa opäť objali a na mojej tvári sa vyčaril opäť nejaký úsmev a to iba vďaka Chrisovi.
V tejto peknej chvíli nás vyrušil doktor Axall s dôležitou správou.
„Michael musím vám niečo povedať." Hovoril zadychčane.
„Tak už hovorte doktor."
„Vaša manželka Ema ... " Prerušil som doktora a spozornel som.
„Čo je Emou doktor ?"
„Ona sa prebrala z kómy a práve som ju stabilizoval."
„To , t-to ako naozaj ? Ema sa prebrala ?" Nemohol som uveriť tomu čo mi povedal doktor.Bol som z toho jemne vykoľajený no šťastný ako blcha.Dojalo ma to až k slzám , no teraz to boli slzy šťastia.
„Áno prebrala sa a ak chcete môžete ísť hneď za ňou."
„Samozrejme chcem ju vidieť."
Chris mi pritiahol vozík až k posteli a pomohol mi dostať sa do vozíka.Potom sme rýchlosťou blesku prešli z mojej izby na áro.Keď sme stáli pred dverami tak som zneistel a bál som sa vojsť do tej izby.
Nakoniec ma Chris posmelil a dnu som vošiel sám.Hneď ako som vstúpil dnu zavrel som pomaly dvere a celý čas som sa pozeral na moju Emu , moju lásku , ktorá ožila.Rýchlo som sa presunul od dverí k jej posteli a chytil som ju za ruku.
V tom sa Ema prebrala zo slabého spánku a neveriacky na mňa hľadela.Ja som jej od šťastia vybozkával celú ruku a slzy šťastia sa nedali zastaviť.
„Michael , prečo plačeš ?" Opýtala sa tichým hlasom.
„Nenamáhaj sa láska moja , si ešte slabá."
„Cítim sa dobre."
„To sa ti iba zdá.Práve si sa zobudila z kómy.Nenamáhaj sa prosím."
„Fajn , ale povedz mi prečo máš také uplakané oči ?" Opäť sa opýtala s takým tichším hláskom.
„Robil som si o teba veľké starosti.Nemohol som dobre spávať a ani jesť sa mi nechcelo.Pocit viny ma celý čas prenasledoval."
„Akej viny miláčik ? Čo to hovoríš ?"
„Ty vieš o čom hovorím láska."
„Už o tom nechcem počuť Michael.Viem si predstaviť ako si sa ničil." Stlačila mi ruku a jemne sa usmiala.
„Nechci vedieť ako mi bolo a čo som prežíval drahá moja.Teraz je všetko preč a ja som šťastný a plný života.Zajtra sem prídu aj tvoji rodičia , myslia si , že ležíš v kóme.Určite sa potešia , že si sa už prebrala."
„Ty si im to oznámil ?"
„Iste , mali na to právo.Volal som im dnes pred pár hodinami."
„Si zlatý."
„Toto by som im radšej nikdy neoznamoval.Tvoj otec bol hrozne zničený z tej správy."
„Viem."
Prisunul som sa s vozíkom až na doraz a pohladil som Emu po tvári.Potreboval som cítiť jej jemnú pokožku a to , že je v poriadku.Potom som sa nahol a dal jej bozk na líce.Nakoniec som neodolal a naozaj jemnúčko som sa dotkol svojimi perami tých jej.
„Už musím ísť láska , ale zajtra tiež prídem aj s tvojimi rodičmi."
„Dobre drahý.Ľúbim ťa."
„Aj ja ťa ľúbim.Si zmysel môjho života."
Ku koncu rozhovoru som sa odsunul s vozíkom od postele a na rozlúčku sme si zamávali.S pokojom na duši som odišiel z jej izby a spolu s Chrisom a Amy sa vrátil do tej svojej.
Archív
Kalendár
<< |
november / 2022 |
>> |
....
(Michelle, 28. 8. 2012 19:46)